Cold.

39

Večer som si nastavil budík na šesť hodín ráno, aby som mohol pomôcť Hartley s prípravou oslavy, ak by pomoc potrebovala. Ale keď som sa zobudil o tri hodiny neskôr a skontroloval budík na mojom nočnom stolíku zisťujúc, že je vypnutý, uškrnul som sa. Musela to urobiť ona, keď som tak tvrdo zaspal z únavy a celého stresujúceho dňa. Ani spánok mi ale nepomohol zabudnúť na Boba a Hartley a preto ma v snoch prenasledovalo malé dievča žiadajúce o pomoc a veľký Bob ešte z obdobia vysokej školy, kedy trpel výraznou nadváhou a vyzeral naozaj odstrašujúco.

Po krátkej sprche na prebudenie som sa obliekol do veľkej červenej flanelovej košeli a čiernych džín, ktoré mali dieravé kolená. Vtipný fakt bol ten, že tieto džíny neboli dieravé kvôli tomu, že by to bolo trendy ale kvôli tomu, že som raz spadol na ceste, keď som sa v opitom stave pokúšal nasadnúť do taxíka a narazil som kolenom na roztrieštené sklo. Tú noc som strávil v nemocnici s dorezanou nohou, ale na tú noc mám ako spomienku tieto džínsy. Až o pár mesiacov neskôr som si začínal všímať, že tento druh oblečenia sa začína stávať módnym a tak som sa ani nepokúšal ich vyhodiť. Neprekážalo mi nosiť obnosené veci.

Presunul som sa do kuchyni, kde som sa okamžite zarazil. Videl som Milu, ktorá sa veselo usmievala a chystala jedlo na jedálensky stôl, ktorý som zrejme nikdy ešte nevyužil. Dnes bol ten stôl zaplnený kopou jedla na raňajky – od sladkého až po slané. Vedľa Mily stála Hartley oblečená v neskutočne úzkych nohaviciach tmavozelenej farby a voľnom tielku pod ktorým mala určite oblečenú jednu z tých značkových športových podprseniek čo tak rada nosila. Ale nič z toho nebolo tak veľmi šokujúce ako moja sestra smejúca sa nad tanierom palaciniek uložených do tvaru srdca.

„Dobre ráno," pozdravila ma ako prvá Hartley a tým sa na mňa presunula pozornosť ďalších dvoch žien. Kývol som im na pozdrav a pomaly sa presunul ku stolu na miesto oproti sestre.

„Harry, som tak nadšená. Myslela som si, že si na dnešok zabudol!" vyhŕkla zaplavená vlnou entuziazmu. Očkom som hodil po Hartley, ktorá len varovne pokrútila hlavou a naznačila mi, aby som mlčal o tom, že toto všetko v skutočnosti pripravila ona a nie ja.

„Som rád," potichu som priznal a nevedel sa vynadívať na tú radosť v jej očiach. Tú som už dlho nevidel a o to viac ma bolelo uvedomenie, že sa dokázala potešiť len zo skurvených narodeninových raňajok. Ava bola maximálne zanedbávaná a nezaslúžila si toľký nezáujem.

„Čo dnes plánujeme?" spýtala sa s ešte väčšiou vlnou nadšenosti. Opäť som hodil pohľadom po Hartley. Úsmevom ma upokojila, položila ruku okolo ramien mojej sestry a sadla si vedľa nej.

„To je prekvapenie," tajomne pošepkala.

Ava radostne zatlieskala a pustila sa do sladkých palaciniek. „Milujem prekvapenia!"

Po raňajkách, kedy sme všetci traja pozorne počúvali Avu a jej sťažovanie alebo zážitky zo života tínedžerky, sme dostali od Hartley pokyn, aby sme sa presunuli do podzemnej garáže. S úškrnom mi vytrhla kľúče z ruky a posadila sa za volant. Pretočil som očami, ale nechal ju sadnúť si za volant Range Roveru, ktorý sme sa rozhodli zobrať namiesto Capri. Sadol som si vedľa Hartley a nechal Avu obsadiť zadné sedadlá. Tá si však vybojovala zobrať so sebou Midnighta, ktorého si počas raňajok úplne zamilovala a preto vzadu nesedela úplne sama.

Po hodine cestovania, keď sme sa objavili na úzkej dlhej ceste obklopenej širokým priestranstvom prírody a stromov som zistil, že naša cesta smeruje na farmu Dunhamovcov. Prekvapene som sa pozrel na malé dievča, ktoré bez problémov riadilo po rozbúranej ceste. Prečo sme išli na farmu?

Hartley auto zaparkovala pred veľkým pozemkom a naznačila nám, aby sme vystúpili. Upokojila Avu, že ak necháme kocúra chodiť po pozemku tak sa mu nič nestane a určite sa nestratí a až potom sme sa presunuli ku hlavnému domu. Na terase nás čakala Gloria a jej manžel Victor.