Cold.

35

Odtiahol som sa od nej len preto, aby som si mohol prezrieť jej tvár. A potom som priložil moje pery ku tým jej, len priložil, oči som držal otvorené a pozeral som sa na jej tvár. Mihalnice sa jej trepotali, hoci mala oči ukryté pod viečkami. Jej líca mali červenšiu farbu ako obvykle. Usmial som sa a tým pritlačil svoje pery viac o tie jej. Palcom som jej masíroval zadnú časť krku a jej stehno, aby som ju udržal pokojnú.

„To má byť poďakovanie?" pošepkala mi do pier a jemne sa usmiala, oči nechávajúc zavreté.

„Čo ak áno?"

„Tak budem robiť viac vecí, za ktoré by si mi mohol ďakovať."

So smiechom som pokrútil hlavou a odtiahol sa od nej. Oprel som sa o svoje sedadlo, zapol si pásy a vrátil späť železnú tyč, ak by sa náhodou naša jazda zrýchlila, ale ruku som stále nechával na jej stehne. Mal som pocit, že mám právo držať ju tak. Neviem čím som ten pocit získal, ale bol tu. V tichosti som si užíval pomalú jazdu a bol som rád, že medzi nami nenastala tá trápna pobozková chvíľa, kedy sme mali obaja v trápnych kŕčoch sedieť vedľa seba a nedočkavo čakať na koniec jazdy, aby sme sa od seba dostali čo najďalej aspoň na malú chvíľu. Hartley potichu dýchala, nechávala moju ruku položenú na jej stehne a so záujmom sledovala čierne more, od ktorého sa odrážal svit mesiaca. Len jemne ju strhlo, keď sa pomedzi tóny hlasnej kolotočovej hudby ozval zvuk hromu. Pozrel som sa späť na oblohu a zistil, že sa nad našimi hlavami začínajú pohybovať mraky. Kedy sa to stalo? Len pred pár minútami bola obloha takmer úplne čistá.

Naša jazda skončila. Odolávali sme desiatkám nepríjemných pohľadov čakajúcich ľudí. Zdržali sme ich pred jazdou na ich zaplatenej atrakcii a im sa to vôbec nepáčilo. Mne to však bolo ukradnuté, keďže som mal po svojom boku spokojnú Hartley. Jej telo dokonca nebolo stuhnuté ani vtedy, keď nás obklopovali zo všetkých strán cudzí ľudia. Môj dotyk na jej krížoch ju rozptyľoval od pocitu úzkosti medzi množstvom ľudí.

Poobzeral som sa dookola hľadajúc Marcusa, ale on zmizol. Vedel som, že sa ukryl vo svojom malom byte, kde sa nasťahoval po rozvode so svojou bývalou manželkou, ale nechcel som za ním ísť. Len som si chcel užiť voľné chvíle s Hartley. Bolo to medzi nami perfektné a ja som si to chcel naplno užívať. Nevedel som čo sa stane, keď sa vrátime do Londýna. Plus, čochvíľa končila štúdium na Dullwichovej strednej škole a to znamenalo, že ju onedlho stratím. Ešte som nebol pripravený nechať ju ísť. Začínal som sa o seba báť. Mal som ju rád.

Odstrkoval som od nej ľudí, ktorý sa predierali pomedzi nás a bránil som jej telo pred úrazom. Okolo nás sa naháňalo veľa malých detí, ktoré kričali, pišťali, smiali sa a nedávali si pozor na to, do koho narazia. Pozrel som sa na Hartley, ktorá so skrčeným obočím pozerala na malého chlapca s dlhšími blonďavými vlasmi. Jeho oči boli hnedé, na lícach mal jamky a spomedzi jeho pier vychádzal smiech, keď sa mu podarilo chytiť staršieho chlapca – zrejme jeho súrodenca.

„Máš chuť na zmrzlinu?" spýtal som sa, keď som rozoznal jej výraz. Ten malý chlapec jej musel pripomenúť Hectora. Malého chlapca z nemocnice v Soho trpiaceho smrteľnou chorobou. Črty tváre malého Hectora sa trochu podobali tomuto chlapcovi. Bol rovnaký veľkosťou tela a očami. Chcel som Hartley rozveseliť a prinútiť ju zabudnúť na chorobu chlapca. Určite ju mrzelo, že sa mu nedokázalo pomôcť. Kurva. Aj mňa to mrzelo. Ale nechcel som na to myslieť – nezaujimajúc sa o to, ako sebecky to znie. Teraz som to mal byť len ja a Hartley. Nikto a nič iné.

„Áno," usmiala sa veselo a nechala ma, aby som ju viedol smerom ku stánku so zmrzlinou. Moju ruku som mal stále položenú na spodnej časti jej chrbta, keď som ju viedol pomedzi ľudí a to bol jediný dôvod, ako som ju dokázal udržať od pádu na zem, keď do nej chlapec v jej veku narazil. Rukou som ju v reflexe stisol okolo pása a stiahol ju na svoje telo. Chlapec však spadol priamo na zem, keď ho na nohách neudržalo Hartleyiné telo.