Cold.

13

Budúci týždeň ide Justine so študentmi do galérie.

Na Bobovú správu som neodpísal. Nevedel som, prečo mi niečo také oznamoval ale tušil som, že ma nejakým spôsobom spojuje s Pelletierovou. Profesorka Justine a jej rodina vlastnia malú galériu neďaleko Londýna. Tie najlepšie práce z jej hodín tam vystavuje a predáva. Medzi študentov, ktorých obrazy pravidelne vystavuje patrí aj Hartley. Zrejme preto mal Bob potrebu prezradiť mi túto správu.

Prevalil som sa na druhý bok a zatvoril oči. Bol som aj po niekoľko hodinovom spánku stále unavený. Včerajšia sprcha mi trochu upokojila rozboľavené telo a kúzelná Milyna mastička trochu utlmila bolesť v hánkach.

Z chodby som počul tichý vysávač a hlasné pospevovanie mojej domácej. Prešiel som si rukami po tvári a pokúšal sa prebudiť. Mal som zatiahnuté hrubé závesy, ktoré ukrývali žiarenie slnka na vonkajšej strane, ale v izbe bolo aj tak viac svetla ako obvykle. Otočil som hlavu na vankúši a pozrel sa na druhú polovicu obrovskej postele. Bola prázdna. Vankúš bol nedotknutý a biela plachta na matraci tiež. Len veľká prikrývka bola trochu na tej strane skrčená.

Vstal som a ako vždy sa išiel obliecť do formálnejšieho oblečenia, keď ma čakali hodiny strávené na poradách. Stihol som v kuchyni Milu pred odchodom a nechať ju zaviazať mi čiernu kravatu okolo krku. Malou rukou ma jemne, výchovne pobúchala po oholenom líci a s láskavým úsmevom si povzdychla.

„Ja tu nebudem večne, Harry."

Prikývol som.

„Ak si nenájdeš dobrú ženu mal by si sa aspoň naučiť viazať kravatu."

Jej zvyčajná fráza o tom, aby som si konečne našiel ženu sa zmenila. Strácala nádej v môj normálny milostný život.

„Hej," súhlasil som s ňou nedobrovoľne a trochu nadvihol hlavu, aby som jej dal lepší prístup k límcu košele. Mila kravatu jemne utiahla a prešla mi dlaňami po ramenách, aby vyhladila košeľu. Zamumlal som tiché poďakovanie a prešiel ku kuchynskému ostrovu, kde mi Mila nechala položenú kávu. Predtým ako sa so mnou rozlúčila mi do rúk podala zložený papier. Položil som ho na pult vedľa kávy a papier neroztvoril, kým som si nebol istý, že Mila opustila môj byt. Odpil som zo silnej kávy, ktorú mi urobila a bol som rád, že mi spravila kávu a nie čaj. Prstami som chytil tvrdý papier a rozložil ho. Na výkrese bol namaľovaný obrázok. Vyzeralo to, akoby ten obrázok kreslilo malé dieťa, ale vedel som, že to nekreslilo dieťa. V rohu bol veľkým tlačeným písmom napísané meno Angelica s krátkym poďakovaním..

Ďakujeme ti za všetko, pán Harry. Si náš anjel.

Na papieri bola nakreslená – súdim podľa dlhších vlasov – žena. V pozadí bolo znázornené modrou farbou more. Tvár ženy mala dva hnedé kruhy ako oči a jednu červenú oblúkovú čiaru ako šťastný úsmev. Vedľa nej bola kresba ďalšej ženy. Tá sedela na niečom, čo vyzeralo ako stolička. Jej oči boli tiež nakreslené ako dve gule, ale tieto mali farbu – narozdiel od prvej ženy – modrej. Predpokladal som, že žena, ktorá stojí je Mila a tá druhá žena je Angelica.

Na obrázku však bola aj tretia postava. Bol to s najväčšou pravdepodobnosťou chlap. Postava bola vyššia a spoza chrbta jej išli obrazce niečoho, čo pripomínalo veľké anjelské krídla. Chlap mal vlasy nakreslené vlasy ako malé hnedé špirály. Bol som to ja.

Prudko som vydýchol a bruškom palca prešiel po roztrasených linkách farbičky. Bol som dojatý. Milyna sestra Angelica bola chorá. Mala problém s vnímaním ľudí, ale bol som to ja, koho tam nakreslila, hoci som ju videl iba na fotkách a nikdy nie v skutočnosti. Bol som to ja a Mila, koho nakreslila a ďakovala.