Cold.

26

Môj hlas bol nežný, pretože žena plakala, ale prekvapený zároveň. Dáma šokom prestala plakať a pozrela sa mi do očí. Pod očami mala rozmazanú špirálu, ale zdalo sa, že sú to len jej pozostatky.

„Čo tu robíte?" spýtal som sa okamžite a chytil som ju za predlaktia, aby som jej pomohol postaviť sa. Štýhle nohy sa jej triasli. Zdalo sa mi, že sa čochvíľa zrúti. Jej dych bol trhaný, oči aj tvár mala červené, ale prestávala plakať.

„Ja som... navštívila," ukázala za seba koktajúc. Skúmavo som prižmúril oči. Dúfal som, že sa mi pozrie do očí, ale ona sa mi vyhýbala. „Známu."

„Bola ste za Robertsonom?" položil som jej oztázku v podobe oznamovacej vety. Bol som si istý tým, že bola pri Bobovi.

„Prosím, pán Styles," pozrela na mňa uplakanými, zúfalými očami. Vzťah na pracovisku. Vzťah medzi podriadeným a nariadeným. Bob nevedel kedy mal dosť. Ten skurvysyn porušoval všetky možné pravidlá. Vyjebával s neplnoletými študentkami, so svojimi zamestnankyňami... Nedal sa zastaviť.

„Ste tu autom?" spýtal som sa a dúfal, že odpoveď je záporná. Nemohla si sadnúť za volant v takomto stave. Našťastie pokrútila hlavou a nechala ma zavolať jej taxík. Zostal som s ňou stáť pred Bobovým bytom a čakal som na auto, ktoré ju vyzdvihne. Bol som nasratý. Bob prekračoval všetky hranice.

Taxi zastavilo pred chodníkom. Justine sa na mňa uplakanými očami pozrela s vďačnosťou.

„Nakopem ho," prisľúbil som jej na odľahčenie a, na moje prekvapenie, som ju donútil potichu sa zasmiať.

„Ospravedlňujem sa vám," povedala predtým, ako nastúpila do auta. Nežne som sa na ňu usmial. Vedel som, že sa na ňu musí ísť pomaly. Bola zlomená. Nevedel som, čo jej ten hajzel spravil, ale nasral ma. Ubližoval všetkým na koho narazil. Robil to kvôli Dominic. Vybíjal si zlosť na ostatných kvôli hlúpej žene. Neuvedomoval si, že ostatní za jeho vzťah, za Dominic nemôžu. Najmä nie Justine. Bola krehká, zlomená a Bob ju zneužil.

Obišiel som auto, aby som zaplatil taxikárovi. S rozšírenými očami na mňa pozrel, keď chytil sumu bankoviek, ktorú som mu ponúkol.

„Ani neviem, kam ideme, pane," odmietol peniaze.

„Na tom nezáleží," povedal som a nechal mu peniaze v rukách. Nevedel som, kam mala Justine namierené, ale suma by určite vystačila aj na cestu na Newellskú farmu za jej rodičmi.

Taxikár prikývol, Justine mi zakývala a červenými perami naznačila slovo ďakujem. Kývol som jej hlavou, počkal, kým auto nezmizne v zátačke a až potom som sa vybral zazvoniť tomu hajzlovi.

Bol som prekvapený, keď na miesto jeho otráveného a podráždeného hlasu z intercomu po mojom niekoľko minútovom neprestávajúcom zvonení vyšiel z dverí zadýchaný Bob so zúfalým výrazom v tvári. Poobzeral sa a keď videl len mňa zvesil hlavu medzi široké plecia.

Pozeral som sa na neho s pobavene nadvihnutým obočím a rukami prekríženými cez hruď. Bolo to choré, ale užíval som si jeho trápenie po tom, čo som videl Justine a jej smútok.

„Posral si to," povedal som tichým hlasom. Bob nadvihol hlavu, premeral si ma a odfrkol si. Ostal som stuhnutý, keď som nevidel v jeho očiach to čo som čakal – aroganciu a ignoráciu. Jeho oči – naopak – boli červené a plné bolesti.

„Poď hore," jemnejšie som prehovoril, keď sa Bob zúfalo oprel chrbtom o stenu vedľa intercomu. Nemal na sebe oblečené ani tričko. Nohy mal ukryté v krátkych šortkách, vonku mrzlo a on bol zúfalý. Možno to neposral tak, ako som si myslel.