Cold.

38

Bol piatok. Niekoľko minút pred obedom a ja som sa od skorého rána nezastavil. Hoci som vstal už o šiestej ráno a po rýchlej ľadovej sprche som sa presunul do kuchyni, Hartley tam už nebola. Mila mi oznámila, že sa ponáhľala do školy. Nemusela mi udať dôvod. Vedel som, že potrebovala doháňať tie dni, kedy v škole chýbala a Bob jej ich všetky tvrdo spočíta. Ten chlap jej naozaj znepríjemňoval život.

Kým Hartley sa určite trápila v škole, ja som sa celé hodiny pohyboval v meste a vybavoval mnohé obchodné schôdzky a zasadania – na ktoré by som za iných okolností ani nešiel, pretože moja prítomnosť tam vôbec nebola dôležitá, bola len súčasťou slušnosti – ktorou som nevynikal a preto sa moji obchodní spoločníci rovnako čudovali, keď ma našli sedieť na mojom vyhradenom, ale obvykle prázdnom mieste. Musel som sa nejakým spôsobom zamestnať, ak som sa nechcel zblázniť. Hartley ma pred dvoma dňami ubezpečila, že sa postará o narodeninovú oslavu mojej sestry, na ktorú sa rodičia vykašľali a ja som o tom nemal žiadne informácie. Veril som jej. Tak veľmi ako som nikomu – okrem Horana – nikdy neveril, ale mal som obavy. Len dnes nad ránom sme sa vrátili do Londýna a ona sa určite ani nestihla vyspať a utekala do školy. Kedy kurva chcela vybavovať oslavu Avy, keď nemala čas zvládať sama seba? Strachoval som sa o jej prepracovanosť, hoci to vyzeralo tak, že všetko vždy a perfektne zvláda. Popri svojom minimálnom voľnom čase mala ešte chvíľu, kedy sa stavila v nemocnici za Hectorom. Čas, ktorý si musela nájsť kvôli jej práci s tými feministickými ženami – a bývalou ženou môjho priateľa Vincenta. A ešte tam bolo niečo o čom sme sa nerozprávali a ona na to musela mať tiež vyhradený čas. A ku všetkým tým starostiam si ešte sama zobrala záťaž Avynej vysnívanej oslavy šestnástich narodenín a vyzerala, akoby ju to tešilo.

Domov som prišiel len pre to, aby som si zobral veci a išiel na ďalšiu obchodnú schôdzu. Okrem toho, že som bol z oslavy Avy ako na tŕňoch a preto som sa potreboval zabaviť, mi každú chvíľu volal a písal Bob, ktorý ma chcel u seba v škole kvôli porade s Davisom. To bola tá posledná vec, ktorú som momentálne potreboval. Byť v priestoroch školy, kde sa nachádzala Hartley a trpieť, pretože by som sa na ňu ani len nemohol pozrieť. Jediné čo som videl vždy, keď som si ju predstavil bolo to roztomilé prádlo, ktoré na sebe mala oblečené z tej noci v Adventure Island. Nedokázal som ani odhadnúť moje správanie v jej blízkosti a tak som sa od nej na verejnosti chcel držať čo najďalej – najmä v prítomnosti Boba.

Poobede som mal všetok voľný čas sveta. Nikto ma nezahŕňal prácou. Pracovné dokumenty som mal už dávno hotové, zmluvy celé prečítané a len som zúfalo sedel v nejakej kaviarni v centre a pil veľmi silnú kávu. Nespal som súvisle ani dve hodiny a ten nedostatok spánku ma začínal doháňať. Spolu s predstavou Hartley a jej skurvených slov, ktoré ma dostávali do kolien.

Harry. Ak je stupnica od jedna po desať, tak ty si moje nekonečno.

Viem, že mi to hovorila v tom zvláštnom type spánku za pochodu, ale práve vtedy boli ľudia najúprimnejší. Pretože sa nekontrolovali. Ale čo? Stavím sa, že by mi dokázala povedať niečo také aj keď by bola stopercentne prebudená a veľmi dobre si uvedomovala čo hovorí.

Po pol hodine sedenia v kaviarni a pozerania fotografií Hartley, ktoré som v priečinku s názvom H. M. B. P. mal, som sa prinútil zavolať Horanovi, aby mi zaplnil zvyšok času. Ani som si nemyslel, že by mohol byť v práci a odmietnuť ma. Ten idiot – ako som neskôr zistil – bol opäť nezamestnaný. Na nejaký čas dostal prácu ako predavač elektronických spotrebičov, ale nebavilo ho ľuďom prednášať v sekcií práčok, kam ho pridelili a tak sa pobil so svojim nadriadeným a musel opustiť svoje pracovné miesto s okamžitou platnosťou. A to pracoval len na skúšobnú dobu v dĺžke dvoch mesiacov.