Cold.

21

Spýtal som sa jej a cúval pri tom ku dverám. Nemohol som sa na ňu pozrieť bez toho, aby sa mi pred očami zobrazila jej postava. Chcel som ju vidieť nahú, ale nevedel som si to predstaviť.

Prikývla a nechala ma odísť. Z bytu som rýchlou chôdzou vypadol a ponáhľal sa po chodbe ku výťahu. Ak by som nebýval na tak vysokom poschodí išiel by som na prízemie po schodoch, ale nemal som náladu stráviť dvadsať minút len schádzaním do prízemia, hoci som sa chcel od bytu zdržať čo najdlhšie, kým trochu nevychladnem. A ľadová sprcha bola okamžite zamietnutá. Nemohol som sa vrátiť do bytu a odignorovať Hartley len preto, aby som sa osprchoval.

Ten brigádnik a recepčný sa spolu pri dverách priateľsky zhovárali, kým čakali na obyvateľov alebo návštevníkov ubytovacieho komplexu. Zastavil som sa pri nich a spýtal sa na kartu. Tú mi, bohužiaľ, zatiaľ nemôže dať, pretože jednu náhradnú potrebuje on v prípade núdzi.

Požiadal som brigádnika o kľúče, ktoré som mu nechal a on mi ich z malej zamknutej skrinky priniesol. Povedal mi číslo miesta, kde mám auto zaparkované. Toto bol dôvod, prečo som parkoval v podzemnej garáži a vyhýbal sa recepcii a týmto parkujúcim chlapcom. Bolo omnoho zdĺhavejšie dostať sa ku kľúčom a ku svojmu autu, keď parkovali oni. Ak som vopred nezavolal. Vtedy ma auto vždy čakalo pred budovou s kľúčmi zapichnutými v zapaľovaní.

Vybral som z kufra Hartleyiné veci. Cestovnú tašku som si prehodil na plece, nebola tak ťažká ako som si predtým myslel. Kufor držal vo vzduchu pomocou rúčky, aby som ho za sebou nemusel ťahať. Zamkol som auto, dal brigádnikovi späť moje kľúče a vrátil sa ku výťahu. Starší chlap na recepcii mi oznámil, že večer mi pošle kartu od bytu pre slečnu Pelletierovú. Čudoval som sa, že si jej priezvisko dokázal okamžite zapamätať. Mne to robilo problém a až po necelom roku som ho dokázal vysloviť správne. Dovtedy som ju volal len tá problémová.

Keď som sa vrátil do bytu a do Hartleyinej izby, videl som ju kľačať na zemi pred skriňou. Na dno ukladala z obrovskej krabici niekoľko párov topánok. Trochu som sa čudoval, keď som tam zbadal niekoľko párov lodičiek na dosť vysokom podpätku.

Započula zvuk mojich podrážok a otočila sa, aby sa presvedčila, že som to naozaj ja a nikto iný jej nenarušuje osobný priestor.

Položil som kufor s cestovnou taškou na povlečenú posteľ a pozrel sa na miesto, kde som nechal nevybalenú krabicu s oblečením na spanie. Nebola tam. Prázdna bola hodená vedľa ostatných vyprázdnených krabíc.

Vyzeralo to dobre. Hartley ostávalo vybaliť poslednú krabicu s topánkami a ďalšie dve, ktoré strčila bokom a tak som predpokladal, že to chce urobiť inokedy a v súkromí. Ostávalo jej zbaviť sa vecí v cestovnej taške a kufri.

„Vybalíš tú tašku?" spýtala sa a stále vykladala topánky.

Prešiel som ku posteli, otvoril tašku a pozrel sa do vnútra. Boli tam naukladané školské uniformy. Trochu som sa pousmial. V tomto oblečení som poznal Hartley. Nie v športovom spodnom prádle, úzkych šatách alebo džínach. Boli to práve tie uniformy, ktoré ma na nej očarili, pretože ako jednej z mála dievčat sa jej hodili a nevyzerala v nich ako herečka v tématickom porne z oblasti školy.

„Dvadsiate výročie sobáša," povedala potichu. Nechápavo som skrčil obočie a uložil košeľu do poslednej voľnej priehradky, ktorú zrejme nechávala pre školské uniformy.

Nadvihla hlavu, zatvorila prázdnu krabicu odhodila ju stranou. Pousmiala sa, keď videla moju tvár a to ma ešte viac zmiatlo.

„Beathe a Aaron Stylesovci majú dvadsiate výročie od ich svadby. Predpokladám, že si na ňu pozvaný a na takú významnú udalosť sa rozhodla tvoja matka s otcom kúpiť ti oblek, kravatu a manžetové gombíky."