Cold.

28

 „Hej!" zakričala Hartley, keď som chcel nastúpiť do auta a ísť domov. „Myslel si si, že to je všetko?"

Zmätene som skrčil obočie a nechal sa ňou odtiahnúť. Išiel som po jej boku až ku autobusovej zastávke.

„To nemyslíš vážne, však?" skrčil som znechutene obočie. Autobusom som nešiel už roky a ani som sa ku tomu nechystal v najbližšej dobe. Umením tohto sveta a veľkomiest, bolo dostať sa niekam vlastným autom, nie to ešte autobusom.

„Dnes je môj deň, zabudol si?" uškrnula sa a nadšene vstala za lavičky, keď ku nám prichádzal autobus.

„Ale v ňom môžeme pokračovať mojim autom," navrhol som zúfalo. Skutočne sa mi nechcelo trčať v autobuse.

„Nie, pretože ak by som všade chodila autom a nie autobusom alebo metrom, tak by som určite meškala oveľa kratšie ako obvykle," rozhodne povedala. Smial som sa a nechal ju potiahnúť ma do autobusu, kde za nás oboch zaplatila a ťahala nás až na koniec autobusu. Chytili sme sa bezpečnostných tyčí kvôli nedostatku voľných miest.

„Kam ideme teraz?" zaujímal som sa.

„Pracovať."

„Pracovať?"

„Áno. Mám prácu. Z čoho myslíš, že platím... našu dohodu?" nadvihla obočie a posunula sa bližšie ku mne, keď autobus zastavil na ďalšej zastávke a nastúpilo niekoľko ďalších ľudí. Nanešťastie nikto nevystúpil a tak sme sa na seba museli natlačiť, aby sme uvoľnili miesta na státie aj pre ostatných.

Rukou som sa držal vrchnej tyči a tú spodnú som prenechal Hartley, pretože na vrchnú by nedočiahla, ale postupne ako ľudia nastupovali a nikto sa nepokúšal vystúpiť, tak sa aj tá spodná tyč zaplila a Hartley bola nútená chytiť sa mňa, keď do nej nejaký starší pán nezdvorilo strčil, aby sa mohol zachytiť.

„Dávajte pozor," upozornil som ho nepríjemne a zachytil som Hartley za pažu, keď sa zatackala pri rýchlosti, ktorou autobus zrazu vyrazil.

„Ty si dávaj pozor na ňu," zdôraznil posledné slovo a zazrel po Hartley. Nie práve pekný pohľad mu opätovala, ale chytila sa ma. Posunul som si ju pred seba, takže sa opierala o môj hrudník a pred nepríjemným chlapom bola ukrytá mojou zdvihnutou pažou. Chrbtom sa opierala o bok sedadla, kde sedela staršia dáma a dosť hlučne si vybavovala súkromný telefonát. Hartley sa nepokúšala istiť sa, všetko prenechala na mňa. Verila mi.

„Celkom sa mi tá cesta páči," pošepkal som jej, keď autobus prudko zatočil a ona kvôli tomu narazila do mojej hrudi. Ja som svoju druhú ruku obmotal okolo jej chrbtu, aby som si ju udržal pri sebe.

„Vedela som, že si to obľúbiš," pokračovala v mojej malej hre. Ruky položila na moje boky a zaryla do nich nechty.

„Možno si mi tým chcela ublížiť," poznamenal som hovoriac o nechtoch v mojej koži. „Ale sama vieš, že na to som zvyknutý."

Venoval som jej pobavený úškrn a ona len neveriacky otvorila ústa a zmohla sa len na tiché uchechtnutie. Viem, že si pamätala deň v HSBC, keď sme sa stretli a na mojom chrbte boli dlhé škrabance, ktoré mi tam zanechala Hannah.

Páčia sa mi tie krvavé čiary na tvojich ramenách.

Tak veľmi som vtedy chcel, aby tie krvavé čiary boli od nej a nie od nejakej Hannah. Ešte stále to chcem.

Obaja sme mali hravú náladu a to som chcel využiť, pretože som si chcel byť istý, že tá napätá a dusná atmosféra, ktorá medzi nami vznikla po rozhovore v zanedbanom pube sa už nevráti. Nechcel som viac vidieť ten smútok v jej očiach. No skôr ako som stihol pokračovať v našej malej hre, strčila do mňa a prinútila ma nasledovať ju von z autobusu. Bol som rád, že konečne môžem dýchať a hýbať sa bez toho, aby som čo len malým pohybom do niekoho nechtiac udrel. A Hartley vyzerala tiež spokojnejšie. Spomenul som si na to čo mi priznala o jej chorobe v nemocnici. Už som si nevedel spomenúť na názov, ale vedel som, že Hartley nie je spokojná v priestoroch zaplnených ľuďmi. Bol som na seba pyšný uvedomujúc si, že som ju dokázal v tom preplnenom autobuse rozptýliť.