Cold.

20

Aj cez víkendy mal Bob kvôli Dullwichovej škole zaplnený celý program. Musel zisťovať situáciu na internátoch a uistiť sa, že nikto neostane bez ubytovania, keď sa v pondelok doobeda bude vyprázdňovať celá budova.

Zvyšok soboty mu zabralo kontrolovanie izieb. Strácal nervy, pretože študenti nebrali jeho výzvu vážne a niektorí si dokonca ani nezačali baliť svoje veci. Vytáčalo ho to.

Deň predtým si spravil zoznam ľudí, ktorí boli nevyriešení. Mal tam mená študentov, ktorí si stále nezohnali ubytovanie. Dva papiere boli zaplnené neznámymi menami, ale väčšina z nich bola preškrtnutá červeným výrazným perom. Medzi preškrtnutými - vyriešenými - sa nachádzalo aj priezvisko Pelletier. Vzrušene som vydýchol a dúfal, že Hartley mohla Bobovi povedať, aby sa o ňu nestaral len preto, lebo počítala so mnou. Takmer som sa rozochvel nad predstavou jej drobného tela v mojom byte.

„Čo Pelletierová?" spýtal som sa nezaujatým tónom a pozeral si etiketu na fľaši od piva. Chcel som počuť bližšie informácie od Boba. To, že si našla ubytovanie pre mňa nebolo podstatné, kým som si nebol istý tým, že to je môj byt.

„Neviem," vzdychol a pustil strieborné pero na povrch stola. „Volal som jej otcovi a on mi tvrdil, že si Pelletierová niečo našla."

„Niečo?" uchechtol som sa a dúfal, že nevyzerám priveľmi vtieravo.

„Uhm," prikývol. „Vraj si našla spolubývajúceho." Srdce sa mi rozbúšilo. Uškrnul som sa a prikývol, hltajúc obsah pivovej fľaše. Začínalo mi byť teplo. Potreboval som utiecť z riaditeľni a nadýchať sa čerstvého, dažďom sviežeho vzduchu. Tešil som sa a bál som sa v ten istý čas. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa Hartley uspokojila so mnou, ale stále to nebolo úplne isté. Musel som sa s ňou pozhovárať, no vedel som, že ak ma ona sama nevyhľadá, nemám šancu sa ku nej dostať. Ostávalo mi čakať. A to som kurva nenávidel.

Tak ako Bob, aj ja som si potreboval riešiť svoje pracovné záležitosti a nemohol som sa až do noci zaoberať školou a jej problémami. O to sa mal starať Bob. Ja som mal vlastné starosti a tak moja sobota vyzerala podobne ako za posledné týždne - zabitá prácou. Do svojho bytu som sa dostal až krátko pred polnocou a jediné na čo som sa ešte zmohol bolo v tej tme nájsť svoju posteľ a oblečený v nej zaspať.

O nič lepšie to nebolo na druhý deň. V nedeľu ráno ma zobudil skorý telefonát ešte pred šiestou hodinou ráno a osoba na druhom konci hovoru sa uisťovala či si pamätám schôdzku tesne pred obedom. Vtedy už nemalo cenu ľahnúť si späť a pokúšať sa spať. Vstal som, umyl sa a začal vybavovať pracovné hovory. O pár hodín neskôr som prijal telefonát od Vincenta Cumberbatcha, ktorý mi oznamoval, že pre Dullwichovu školu vyprázdnil celé jedno poschodie. Bolo to jedno z nižších poschodí, ktoré hostia často odmietali. Väčšina z ubytovaných sa pokúšala dostať na najvyššie poschodia s čo najlepším výhľadom.

O pár hodín na to mi volal vystresovaný Bob, ktorého na poslednú chvíľu odmietla sťahovacia služba. Do konca dňa mi trvalo vybaviť niekoľko sťahovacích kamiónov, ktoré by boli ochotné - za menší príplatok - doraziť pred školu na druhý deň vo veľmi skoré ráno.

Pôvodne som si chcel v nedeľu oddýchnuť, ísť sa konečne poriadne najesť a možno si skočiť zabehať. Nakoniec to skončilo presne naopak. Celé doobedie som starým autom lietal po Londýne a vybavoval pracovné veci, poobedie som strávil v byte pri MacBooku s telefónom pri uchu a jediné čo som za celý deň zjedol - okrem výdatných raňajok od Mily - boli hnusné ovocné koláče, ktoré pre mňa upiekla spoločne s Angelicou. Jediný pozitívny fakt bol na tom ten, že urobím mojej služobnej a jej chorej sestre radosť s tým, že som zjedol všetky tie ohavné sucháre.