Boy from the fitness [SK] (dokončené)

Štyridsaťpäť

O 6 mesiacov neskôr.

"Ako vyzerám?" otočila som sa pred zrkadlom v hotelovej izbe.
"Ako vždy," pristúpil ku mne Ashton a pobozkal ma na odhalené rameno. "Dokonalo."
Už ma nebavilo mu stále dokola opakovať, že nemá pravdu. Niekde okolo čísla sedemsto som prestala rátať naše nezmyselné hádky o úplne nepodstatných veciach.
"Tak poďme." obliekla som si svoje biele sako a chytila Ashtona okolo ramena.
"Poďme."

Π•Π•Π•Π•Π

Bolo tu mnoho ľudí. Ženy oblečené v bielych šatách -vrátane mňa, muži v oblekoch aj zopár detí v smiešnych kostýmoch z požičovne. Všetko mi prišlo tak smiešne, nerálne. Akoby ani nezáležalo na tomto 'výnimočnom' dni. V podstate nieje ničím výnimočný. Deň ako každý iný, až na biele šaty, kyticu v rukách, obrúčky na prstoch a prvý manželský bozk.
Zmení sa niečo po tomto dni? Nie, za ním budú nasledovať rovnaké, s osobou ktorú nadovšetko milujete a pocitom, že je vaša. Navždy.
Ruka v ruke sme kráčali k laviciam v kostole, kde sme si sadli do druhej rady. Ben chcel, aby sme boli blyžšie, keď sme jeho najblyžšia rodina. Vlastne som tu nevidela nikoho mne nejak známeho.
Okrem otcovej sestry s mužom, ktorý boli Benovy veľmi blýzky. Nebola tu mama, ani otec, ani nikto iný z našej rodiny. Smutné, no s tým sme rátali, keď sme odchádzali do L.A.
Ben tu mal veľa kamarátov z práce aj z boxerského klubu kde sa snažil športovať. Bohužial len snažil. Zato Loraine tu mala aspoň celú rodinu, možno aj nejakých vzdialených príbuzných z Kamčatky. Neprekvapilo by ma to.
Prekvapujúco sa Ben s Ashtonom v posledných mesiacoch veľmi 'skamarátili'. Trávili spolu neprirodzene veľa času, chodilu spolu do klubov a stále niečo riešili. Nieže by som im závidela ich priateľstvo, no prišlo mi to zvláštne. Elizabeth, tomu sa hovorí paranoja, nemôže sa tvoj brat baviť s tvojim frajerom?
Po nekonečnom čakaní kým sa všetci usadia som sa konečne dočkala. Nejaká žena začala hrať na klavíry a Ben sa postavil pred muža v čiernom hábite. (Pred farára :DDD) Benjamin, muž ktorý sa nikdy nechcel zamilovať, stál učesaný a vysmiaty pred oltárom čakajúc na tú pravú. Môj veľký brat sa konečne dočkal a aj z neho sa po dnešnom dni stane ďalší z podpapučniakov svojej manželky.
A potom tu bola Loraine. Vchádzala do miestnosti so svojím otcom, ktorý už nevyzeral ako najväčší suchar na svete. Usmieval sa možno širšie ako ona. Ak sa to vôbec dá. V ruke držala kyticu bielych ruží zviazané modrou stuhou. Asi nikoho neprekvapím ak poviem, že mala biele šaty. Úzky biely korzet zfobili malinké kamienky, ktoré sa pod svetlom z kostola nenápadne ligotali. Okolo pása mala rovnakú modrú stuhu ako na kytici, z ktorej urobila za chrbtom veľkú mašlu. Topánky jej ani nebolo vidieť kvôli možno až príliš objemnej sukni. Mala niekoľko vrstiev a bola dlhá až po zem. Vlasy mala vyčesané do vrchu a zapichnuté v nich modré sponky. Nezabudla ani na závoj, ktorý začínal na temene jej hlavy a končil tesne nad mašľou.
"Teším sa na deň. Keď budeš ku mne takto kráčať ty." Ashton mi stlačil ruku a usmial sa. Neodpovedala som, nemala som čo. Túto tému sme preberali a môj názor pozná.
No vidieť Bena sa usmievať tak ako som ho ešte nikdy nevidela stálo za všetko. Aj za Ashtonove hlúpre reči.

Π•Π•Π•Π•Π

Asi skrátim nudný obrat v kostole, ktorý každý určite zažil. Benjamin Smith, beriete si tu prítomnú Loraine Hood za svoju právoplatnú manželku? Budete s ňou v zdravý aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí, v bohatstve aj v chudobe? Budete ju ctiť, milovať a chrániť, až kým vás smrť nerozdelí? "Áno." Loraine Hood..bla bla. Dali si prstene, pobozkali sa, ľudia zatlieskali a všetci vyšli z kostola von.
Nič extra, nič nové, no pre nich dvoch aj tak dôležité.
F