Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 4.

V podkroví sa začína stmievať, blíži sa večer a s ním aj každodenný rituál. Potichu sedím na parapete. Zobudila som sa iba pred chvíľou, kvôli rachotu z dola. Možno budem mať šťastie a matka zaspí. Poobzerám sa po izbe. Nič tu nie je, iba posteľ, stôl, parapet a pár krabíc. Všetky moje osobné veci matka spálila na popol. Predtým som mala veľkú izbu s výhľadom na štvrť. Matka do nej nahádzala všetko možné, len aby ma odtiaľ dostala. A tak teraz bývam tu, v podkroví. Zvykla som si. Chcela som si to tu aspoň zútulniť, ale váhala som. Načo by mi boli ozdoby, keď nikdy neviem, kedy ma matka zabije ? Premýšľam, čo asi robia iné deti, zatiaľ čo ja tu sedím na studenom parapete. Pravdepodobne sú šťastní so svojími rodinami. Lizzy ani Jay nevedia o tom, že ma matka bije. Nikto to nevie, okrem Timothyho. S nádejou, že ho uvidím, sa dívam na dom oproti. Ale Tim tam nie je. Začujem, ako na mňa kričí matka z kuchyne. Rýchlo vyskočím na nohy a rozbehnem sa k padacím dvierkam. Som bosá, ale to je momentálne môj najmenší problém. Leziem po rebríku príliš zbrklo. Namiesto stupienka sa postavím na vzduch. Tvrdo dopadnem na zem. Niečo mi praskne v chrbtici. Nemôžem sa postaviť. Chytím sa rebríka a vytiahnem sa hore. Snažím sa chrbticu ohýbať čo najmenej. Prechádzam studenou chodbou neprimerane vystretá. Tentokrát sa na otcov obraz ani len nepozriem. Spomienky pochovám hlboko v srdci. Oslabujú ma. A ja si slabosť nemôžem dovoliť. Nie teraz, nie v tomto dome a nie s ňou.

,,Poď sem ty naničhodnica !" okríkne ma. Chytí moju roztrasenú ruku. Jedným prudkým pohybom mi vyhrnie rukáv. Síce sa bojím, ale som na tú bolesť pripravená. Len čo sa chladná oceľ dostane do kontaktu s mojou kožou, viem, že som sa mýlila. Nie som pripravená a ani nikdy nebudem. Červený pramienok mi steká až ku dlani. Otočím sa na odchod, aby nevidela moje slzy.

,,Počkaj ešte," povie pokojne. Zostanem stáť na mieste, ale neotáčam sa.

,,Nechcem ťa s tým chlapcom viac vidieť, rozumela si ?!" zavrčí. Srdce mi začne hekticky biť, až sa bojím, že to môže počuť.

,,Rozumela," šepnem. Bežím do podkrovia skôr ,než stihne čokoľvek povedať. Tresknem dvierkami a hystericky vzlykám. Posadím sa na parapet a hlavu si schovám do dlaní. Moje telo sa otriasa pod náporom vzlykov. Plačem tak žalostne, že ma vlastné slzy oberajú o kyslík. Nemôžem dýchať. Pevne v rukách zovriem okraje deky.

,,Oci, no tak ,musím stihnúť tú súťaž ! Jay a Lizzy tam už určite sú," ofučím sa. Otec sa na mňa zničene pozrie.

,,Anna, stíš sa trochu," karhá ma. Buchnem päsťou do palubnej dosky.

,,Ja sa nechcem stíšiť !" zvresknem. Zovrie volant pevnejšie. Neprestávam búšiť, a otec pomaly stráca nervy.

,,Anna !" okríkne ma a pustí volant. Chytí moju ruku a ja s ničením auta prestanem. Keď si uvedomím, čo som spravila, je príliš neskoro. Posledné, čo som videla boli svetlá nákladniaku rútiaceho sa priamo na nás.

Spomienky na mňa dopadajú a ja neznesiem tú váhu. Srdce ma neuveriteľne bolí. Zabila som ho. Zabila som si otca. Niekedy uvažujem, či je správne ,čo mi matka robí. Zaslúžim si to. Môj plač nie je tichý ako inokedy. Teraz naozaj plačem. Hlasno a žalostne. Presne tak, ako plače človek na psychiatrii. Možno som sa aj ja zbláznila. Postupne sa dostávam do bodu, kedy je toho na mňa proste moc. A keď sa tam dostanem, tak sa zrútim. Padnem a už sa viac nepostavím. Je mi zo seba zle. Bola som otrasná. Nafúkaná fiflena, ktorá si nič nevážila. Keby som sa nesprávala tak, ako som sa spávala, nič by sa nestalo. Všetko je to moja vina, tak ako povedela matka.

°°°

Ráno sa zobudím skôr než zvyčajne. Odhodím zo seba perinu a vyleziem z postele. Alebo sa o to aspoň pokúsim. Vďaka každodenným rituálom je moje predlaktie necitlivé, ale rany od skla na dlaniach a chrbte neznesiteľne pália. Zídem dolu a zistím, že je dom prázdny. V duchu sa poteším, že sa dnes nemusím tak ponáhľať. S pokojom na duši vojdem do kúpeľne a doprajem si horúcu sprchu. Pozriem na svoje nohy. Tečú po nich červené potôčiky. Voda zaplaví moje zranenia. Hrozne to štípe, ale viem, že mi to pomôže. Keď som hotová, vyleziem a oblečiem sa. Na pár minút sa pozriem do zrkadla. Znova som schudla. Nie je sa čomu čudovať, keďže nejem nič okrem školských obedov, ktoré aj tak vždy nechám na tanieri. Nespoznávam sa. Je zo mňa totálna troska. Moje sivé oči sú podliate krvou, ako keby som celé dni preplakala. Čož je viac menej pravda, ale aj tak sa nepodobám sama na seba. Vyzerám staršie, zničene. Prestanem s obzeraním sa a radšej si idem zobrať tašku. Len čo vyjdem von, v šoku pustím tašku na zem. Timothy stojí pred našim domom a pohotovo sa opiera o svoju motorku, zatiaľ čo si vychutnáva svoju rannú cigaretu.

,,Anna," vydýchne dym z úst. Začnem sa rozhliadať okolo, aby som zistila, či je matka v dohľade. Keď ju nenájdem uľaví sa mi.

,, Kebyže ťa tu nájde, tak je po mne ty imbecil !" začnem z ostra. Nahnevane si prehodím tašku cez plece. Nemá cenu predstierať, že je moja matka duševne vyrovnaný človek. Tim sa odlepí od motorky a príde ku mne. Zastaví sa pár centimetrov odo mňa.

,,Ublížila ti ?" šepne. Môj pulz začne skákať hore dole a mám čo robiť ,aby sa mi nepodlomili kolená. Dočerta.

,,N-nie," vykokcem. Keď mu už klamem, tak by som to mala robiť poriadne a nie koktať. Bože.

,,Neklam Anna," zamračí sa. Jeho oči ma prepaľujú. Nedovolím si od neho odvrátiť pohľad. Nikdy sa na nikoho nedívam tak uprene, ale pri ňom si nemôžem pomôcť. Kvôli matke sa bojím hľadieť ľuďom do očí. Vždy to považovala za náznak agresie a skončilo to horšie než iba malým rezom. Ale Tima sa nebojím. Na nejakej úrovni viem, že by mi neublížil.

,,Čo tu robíš ?" odbehnem od témy. Podvihne obočie a zmätene sa na mňa pozrie.

,,Prišiel som ťa zviesť do školy," usmeje sa. Moje srdce poskočí.

,,Nepotrebujem odvoz," výrazne protestujem. Na tú diablovú mašinu ma v živote nedostane. Mám dosť modrín aj bez toho.

,,Ja som sa ťa ale nepýtal," uškrnie sa. V zlomku sekundy ma chytí pod pazuchami a posadí na motorku. Chcem rýchlo zosadnúť, ale on je rýchlejší. Posadí sa za mňa, chytí sa kormidla a tým ma tu uväzní.

,,Timothy Wilson, okamžite ma pusť !" kričím. Pár zvedavých susedov nakukne spoza okien a čudujú sa, kto narušuje zvyčajný kľud ulice. Tim sa hrdelne zasmeje a naštartuje. Vyjdeme na cestu. Celá sa klepem od strachu. Tim si to všimne a natlačí sa na mňa ešte viac. Stuhnem.

,,Neboj sa," šepne. Jeho pery sa obtierajú o moje ucho. Trochu sa myknem a on sa uchechtne. Kretén. Studený newyorský vietor mi sfúkne kapucňu z hlavy. Chcem si ju nasadiť naspäť, ale ani ma nenapadne pustiť sa. Adrenalín mi koluje v žilách. Timothy pridá na rýchlosti a ja si to začnem užívať. Zabudnem na otca, matku a rezanie. Vnímam iba rozmazaný New York predo mnou.

,,Woohoo!" skríkem radostne a následne sa zasmejem. Timothy za mnou sa začne smiať tiež. Nešla som touto trasou už niekoľko rokov. Centru som sa vždy vyhýbala. Motorka zastaví pred školou. Obaja zosadneme a ja len s ťažkosťami potláčam úsmev.

,,Mala by si sa usmievať častejšie, pristane ti to," povie Tim. Prekvapene sa na neho pozriem, ale skôr ,než niečo stihnem povedať, niekto na mňa volá. Obzriem sa po parkovisku a uvidím Lizzy, ako sa na mňa díva celá zmätená s úsmevom na tvári. Pohľadom skáče raz na mňa raz na Tima. Rozlúčim sa s ním a pribehnem cez parkovisko až ku mojej kamarátke, ktorá si určite neodpustí poriadny výsluch.