Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 24.

Len čo sa mi tá správa dostala do uší, vybehol som z dverí základne ako neriadená strela. Prebrala sa. Kľúče. Kľúče. Kde mám kľúče ? Strkám ruky do všetkých vreciek môjho oblečenia. Nič. Prázdne. Bežím čo najrýchlejšie naspäť do základne. Prídem k môjmu stolu a otvorím šuplík. Schmatnem do rúk kľúče a bežím naspäť k autu. Svištím rušnými ulicami L.A. ako keby mi išlo o život. Zastavím na červenej a čakám. Dívam sa na semafor predo mnou a nervózne klopkám prstami po volante. 

,,No tak," zavrčím nevrlo. Tých pár sekúnd čo hľadím na to červené svetlo mi pripadá ako celá večnosť. Keď konečne naskočí oranžová na nič nečakám a dupnem na plyn. Snažím sa riadiť rozvážne, ale čo si budeme hovoriť. Moje ruky sa trasú a hlava sa točí ako na starom rozheganom kolotoči, ktorý je každé leto na okraji New Yorku. Mám pocit, že explodujem. V mojich žilách je snáď sto stupňov Celzia. Keď som konečne pred nemocnicou pri spätnom cúvaní mierne šťuchnem do auta za mnou. 

,,Do riti," zahreším. Našťastie sa nespustí autoalarm. Cúvam ďalej a dávam pozor, aby sa ten alarm naozaj nespustil. Vystúpim z auta a rýchlo ho zamknem. Rozrazím dvere nemocnice, presne ako v tých starých westernovkách. Jediný rozdiel je v tom, že ja nie som ani zďaleka taký pokojný ako tí mačovia s klobúkmi na hlavách. Moje nohy sa neuveriteľne trasú, ak nespomalím zachviľu spadnem. Ale ja nespomalím. Ba čo viac, rozbehnem sa ešte rýchlejšie. Bežím okolo výťahu a rozhodnem sa ho nevyužiť. Na moje momentálne vnútorné procesy sa zdá príliš pomalý. Zabočím ku schodom a beriem ich po dvoch. Srdce mi ťažko udiera do hrude zatiaľ čo môj žalúdok sa nepríjemne vrtí. Nakoniec sa však na šieste poschodie predsa len dostanem. Utekám na koniec chodby a cestou narazím do niekoľko unavených sestričiek. Zastavím pred dverami jej izby. Hromadím vzduch v pľúcach a chvíľu mi trvá, kým sa konečne odhodlám otvoriť dvere. Strach z toho čo tam uvidím je silný, ale moja zvedavosť je niekoľkonásobne silnejšia. Otvorím dvere. Bielosť miestnosti je až nepríjemná a tak mojim očiam trvá kým si navyknú na také svetlé miesto. Behám zrakom po miestnosti a v tom ju konečne uvidím. Leží na nemocničnom lôžku spútaná neviditeľnými reťazami. Jej oči búrkových mračien sú doširoka otvorené. Upiera na mňa svoj pohľad, ktorý sa mi zabodol priamo do srdca. Havranie vlasy sú oveľa dlhšie než predtým siahajú jej po kríže a tvoria príjemný kontrast s jej bledou pokožkou, ktorá je tenká ako papier. Jej útla postava sa zdá ešte útlejšia než predtým. Lícne kosti jej stúpajú z tváre veľmi ostro. Vyzerá staršie. Ani neviem ako a zrazu stojím pri jej posteli a tlačím si ju na svoju hruď. 

,,Tim," šepká anjelským hlasom. Bože, ako mi chýbal jej hlas. 

,,Videla som otca Tim. Má sa dobre a pozdravuje ťa." Jej úzke ruky ma tisnú k sebe ako keby sa bála, že sa jej vyparím pred očami. 

,,Sľúb mi, že ma neopustíš," prosí plačlivo. Odtiahnem sa od nej a pozriem sa jej do očí. Pohladím ju po líci a šepkám : ,,Sľubujem."

Anna :

Čím dlhšie som späť, tým viac si uvedomujem ako mi toto všetko chýbalo. V nemocnici si na nechali ešte pár dní na pozorovanie. Doktori nemohli uveriť, že som sa prebrala. 

,,To je zázrak," vraveli. Doteraz úplne nechápem, prečo som nebola schopná vyplávať nad hladinu. Ako keby ma tam niečo držalo. Nemohla som sa pohnúť. Možno to tak malo byť. Možno som mala umrieť aby som sa mohla stretnúť s otcom. Doma som už dva dni. Chalani boli celý bez seba keď ma uvideli. Stihli mi objasniť pár vecí vrátane toho, že sa moja matka vrátila. Na čele s Pabom nám vyhlásila vojnu.  Za tie dva mesiace čo som bola mimo uskutočnili niekoľko nájazdov. Timothy a Richard sa vrátili späť do sveta zbraní a vrážd. Ale tentoraz sú múdrejší a opatrnejší než predtým. Zmenilo by sa niečo ak by som nestretla Timothyho ? Som si viac než istá, že áno. Veľa by sa toho zmenilo.

,,Čo to robíš ?" začujem chrapľavý hlas a mojím telom prebehne šok. Vystrelím zo stoličky ako keby ma niekto nakopol.

,,Tim, skoro som dostala infarkt !" skríknem a hodím po ňom vankúš. So smiechom ho zachytí a sadne si vedľa mňa. Pulzovanie svojho srdca cítim až v ušiach. Opriem si hlavu o jeho hruď a spokojne vydýchnem. 

,,Nechcel som ťa vystrašiť," povie a v jeho hlase cítiť úškrn. 

,,Vtipné," odfrknem si sarkasticky. Chytím jeho ruku a ukazovákom jemne prechádzam po vstúpených žilách na jeho predlaktí. 

,,Pamätáš si ako si mi sľúbil, že ma naučíš ako bojovať ?" spýtam sa opatrne. Jeho tvár sa zamračí. Nepáči sa mu myšlienka na mňa so zbraňou v ruke. 

,,Pamätám," vydýchne mučenícky. 

,,Anna, vieš, že sa mi nepáči..."

,,Keď sa zbytočne vystavuješ nebezpečenstvu a ostrým predmetom. Áno, viem. Ale nechcem sa viac cítim bezbranná Tim. Už viac nie." Nástojím si svoje. Postavím sa pred neho a vzpriamene sa vystriem.

,,Nie si bezbranná, máš mňa a chalanov na to aby sme ťa chránili," argumentuje ďalej a hľadá všemožné cestičky len aby sa vyhol tejto konverzácii. 

,,Dobre vieš, ako to myslím. Nemôžete na mňa dávať pozor dvadsaťštyri hodín denne. Máte svoje povinnosti." Unavene si pretrie oči.

,,Anna..."

,,Tim..."

,,Tak dobre," povie potichu dúfajúc, že som to nepočula. 

,,Áno !" vykríknem radostne a skočím na neho. Silno ho objímem a dám mu pusu na líce. Jemu to však nestačí. Pretočí sa nado mňa a rukami ma prišpendlí k posteli. Spojí naše pery v jedny. Pomaly udáva prvý pohyb a ja mu ho opätujem. Bozkáva ma nežne, ako keby som bola zo skla. Keby chcel mohol by ma rozdrviť holými rukami. Ale jeho bozky sú jemné ako záchvev motýlích krídel. Pustí moje ruky a v dlaniach zovrie plachtu podo mnou. Dlaňami hladím jeho tvár. Na lícach mu rastie jemné strnisko. Vôňa vody po holení je mi príjemnejšou než by sa mohlo zdať. Pri hlave začujem trhanie látky. Plachta v Timových rukách sa pod jeho silným zovretím začína trhať. On zatiaľ bozkáva moju tvár. Keď svoje pery pritisne na môj krk mám pocit, že explodujem. Počujem jeho ťažký dych v ušiach. 

,,Tim máme problé...." Leo vojde do miestnosti a zastaví sa v polovici pohybu keď nás uvidí vo veľmi ošemetnej situácii. Odskočím od Tima ako keby ma jeho dotyk popálil. 

,,Ou, prepáčte netušil som, že no, že vy bu-udete teraz..."

,,Leo nehovor o tom, je to trápne," zastavím ho v momente keď moju tvár zaleje rumenec. Pozriem sa na Timothyho, ktorý sa netvári veľmi nadšene. Jeho pery sú mierne načervenavé a napuchnuté. 

,,Čo sa stalo ?" spýta sa viac nútene než zo skutočného záujmu. Leo si trápne odkašle a pozrie sa na mňa.

,,Daphne, poslala list," povie a z vrecka vytiahne malú bielu obálku. Tim príde k nemu a natiahne ruku k obálke.

,,Nie tebe," zastaví ho Leo, ,,ale Anne." Moje srdce sa na moment zastaví. Vystrašene sa pozriem na Timothyho. Jeho tvár je kamenná bez akejkoľvek známky citu. Poslala ju mne ?