Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 36.

Nezmôžem sa na viac. Zavriem na okamih oči a prudko vydýchnem. Keď ich znovu otvorím, stále tam je. Stojí za Richardom, bodové svetlo padajúce na jeho vlasy ich robí takmer bielymi. Stisne pery k sebe, zakazujúc si niečo povedať. Čierna uniforma ho robí o pár rokov mladším. Ak ju má na sebe, to znamená že asi trénuje s ostatnými. Tá myšlienka je také vtipná, že sa takmer rozosmejem. Nikdy som si nevedela predstaviť svojho otca pri inej aktivite než sledovania futbalu pred telkou. Ale ako sa už ukázalo, môj otec nie je typický americký nadšenec futbalu. Je mafián, jasné že musí trénovať. Napriek tomu časť mňa stále dúfala, že by začal žiť jednoduchý život, bez krviprelievania. Taký aký som si vždy myslela, že mal. Vo svojom pokročilom veku by sa už vážne tohto remesla mohol vzdať.

,,Ako som už povedal, návrh sa zamieta," Timothy precedí cez zaťaté zuby. Chvatne sa postavím na nohy a zaujmem miesto po jeho boku. Nevenuje mi ani len pohľad aj keď som si istá, že moju prítomnosť zaregistroval. Momentálne je príliš zaujatý predstavovaním si Richardovej pomalej smrti. Chytím ho za ruku aby vedel, že nie je sám a že nemusí večne bojovať proti svojmu bratovi.

,,Aký návrh ?" stiahnem pozornosť na seba prv než Richard povie čokoľvek iné. Pousmeje sa, jeho tvár je diabolská ako nikdy predtým. Otec stojí nehybne a rovnako bledo ako stena za ním. Po chvíli vystúpi z Richardovho tieňa a pristúpi bližšie. Timothy okamžite vybehne vpred, ale moja dlaň na jeho hrudi ho zastaví.

,,Rád by som sa so svojou dcérou porozprával osamote," jeho slová sú rozvážne. Dáva si veľký pozor čo a ako v Timovej prítomnosti vysloví. Ruky si spojí za chrbtom a nie som si istá na koho odpoveď čaká. No skôr než sa spamätám z otcovej blízkosti Timothy prehovorí prvý.

,,V žiadnom skurvenom prípade." Pri jeho nadávaní privriem oči a mierne pokrútim hlavou. Nemám rada keď hreší.

,,Obávam sa, že toto nie je tvoje rozhodnutie braček," ozve sa Richardov hlas a otec na mňa s očakávaním hľadí. Ak to príjmem, budem čeliť otcovi úplne sama. Bez Timothyho po mojom boku, pripraveného ma vždy chrániť. Stojí mi to zato ? Riskovať kvôli mužovi, ktorý zbabelo odišiel a nechal ma napospas osudu? Bohužiaľ, napriek všetkému je to môj otec. Jediný ktorého mám, a to nezmením.

,,Dobre." Slová sa zo mňa derú žalostne pomaly. Z počiatku sa mi nechcelo veriť, že som prehovorila. Ale keď sa Timothyho tvár začala sfarbovať dočervena, vedela som naisto, že som už svoje rozhodnutie uskutočnila. Otec sa ani nepohne, zato ja o pár krokov odstúpim. Pripravená na príval nadávok si pretriem vyčerpane tvár rukami.

,,No to kurva nie !" silný hlas pretne dvojsekundové ticho v miestnosti. Telom mi prejde triaška. Vzápätí vidím ako sa Richard snaží racionálne vysvetliť, že situácia si vyžaduje určité riešenia. Moja vízia je rozmazaná. Osoby vidím iba matne. Žeby som znova išla omdlieť ? Moja teória sa vyvráti v momente, keď na perách pocítim horkú príchuť sĺz. Neviem prečo plačem. Ani sa necítim na to, že by som chcela alebo mala plakať. Následný prúd akcií a reakcií ma akosi so sebou stiahol. Čím viac si uvedomujem ako veľmi sa staviam proti Timothyho vôli, tým horšie  sa cítim. Je mi fakt nanič. Nechcem sa s ním hádať. Viem aký má na otca názor a aj tak som ochotná ostať s ním sama v nechránenej izbe. Iba pre jednoduchý fakt, že iného otca nemám.

,,Timothy musíš sa upokojiť," Richard mu dohovára, ale tým iba všetko zhoršuje. Pár mužov príde do izby a Richard im prikáže aby vytiahli Tima na chodbu. Keď sa zdá, že dvaja nie sú dostatočne silný aby ho udržali, prídu ďalší traja. Vidieť ho ako sa vzpiera a bojuje ako keby mu išlo o život, ma trhá na kusy. Ale viem, že on a jeho tvrdohlavosť by túto izbu ani za nič neopustili.

,,Ja som váš šéf kokoti !" metá sa na všetky strany a rozdáva pár nepekných úderov. Avšak od mužov nepríde žiadna reakcia. Evidentne ich ten fakt ani trochu netrápi. Kto by predsa nechcel vyhodiť svojho šéfa? Navyše mám silný pocit, že ich Richard podplatil. Väčšina vojakov stojí na Timothyho strane, ale ako sa preukázalo, nie vždy ho počúvnu. Timothy mi venuje ešte jeden zúfalý pohľad predtým, než ho násilne vyvlečú z izby. Richard ide hneď za nimi. Do mojich uší doľahne ešte niekoľko výkrikov predtým než sa dvere definitívne zatvoria. Posadím sa na posteľ. Otec sa posadí vedľa mňa, pričom sa ja od neho trochu odtisnem. Povzdychne si a nepokojne si zahryzne do vnútornej strany líca.

,,O čom si so mnou chcel hovoriť ?" pýtam sa nečujne. Otočí sa ku mne. S tiažou na srdci sa dívam na naše podobnosti. Jeho črty tváre mi vadia. Sú také známe a zároveň cudzie, že mi pohľad na ne spôsobuje bôľ. Jeho sánka sa napne. Myšlienky zo seba dostáva veľmi ťažko. Keď nájde správne slová, prehovorí.

,,Chcem ťa trénovať," riekne neisto. Jeho ostýchavosť môjmu sebeckému ja lichotí. Nepamätám si, že by som ho niekedy videla nervózneho. Prirodzené sebavedomie, ktoré na ňom bolo ako prišité, sa zrazu vyparilo.

,,Trénovať," zopakujem. V duchu si to slovo dokonca vyhláskujem, aby som sa uistila, že som ho pochopila správne.

,,Anna, viem že som tu pre teba nebol keď si ma najviac potrebovala, ale dovoľ mi pomôcť ti." Natiahne sa za mojou rukou a ja ju okamžite stiahnem k sebe. Otcova nervozita sa z ničoho nič objaví aj v mojom tele. Dlane sa ma vystrašene chvejú. Prečo som nechala aby Timothyho odviedli? Myslela som si, že som pripravená. Ako sa ukázalo, opäť som sa mýlila.

,,Nemyslím si, že je to dobrý nápad," hlasno prehltnem a radšej sa mu nedívam do očí.

,,Dovoľ mi ti pomôcť. Si na dne, Anna. Nechcem aby si dopadla ako...."

Nie nie nie. To neurobil. Neporovnával ma práve s mojou matkou. Zbesilo začnem triasť hlavou a prudko sa postavím. Moje zúfalstvo vo mne začína vrieť. Z tranzu ma preberie až rozbíjanie skla. Pozriem sa na otca ako sa len tak tak vyhol letiacej váze. Kedy som to do neho stihla hodiť?
,,Vypadni !" kričím na neho. Príde ku mne o niečo bližšie a v mojej ruke sa zrazu ocitne nočná lampa.

,,Choď!" skríknem poslednýkrát a padnem na kolená. Horkosť sĺz sa vpíja do mojich pier. Keď začujem zatvorenie dverí, úplne sa rozpadnem.