Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 27

Váhavo otváram dvere kúpeľne. Najprv vykuknem von a trochu sa poobzerám. Keď uvidím prázdnu miestnosť uvoľnene vydýchnem. Bojazlivo prekročím prah dverí. Zvuk tichého chrápania ma v sekunde uväzní na mieste. Otočím sa.

Vídím ho. Sedí tam v kúte. Hlava mu unavene padá smerom k ramenu. Jeho pery sú mierne pootvorené ako keby chceli hovoriť a už sa nikdy nezatvoriť. V tôni noci jeho zjav predo mnou pôsobí poeticky. Vyzerá pokojne. Ako keby svet okolo bol stvorený z čírej bieloby a on by nebol hriešnik.

Vezmem zo sedačky huňatú deku a prikryjem ho ňou. Jeho je pre malú prikrývku priveľké, ale predsa len ho to aspoň trochu zahreje. Nemám srdce na to aby som ho prebudila. Za posledné dni toho veľa nenaspal, čož sa odzrkadlilo aj na jeho výkonoch. Slabol. Či už mentálne, alebo fyzicky. Bolo odo mňa sebecké chcieť od neho aby mi ublížil. Darujem mu polnočný bozk na kúštik jeho pier, ktoré sa pod mojím dotykom zatrepocú ako motýlie krídla. Moje srdce prestane na chvíľu byť, keď ma napadne, že sa možno zobudil. Pozriem sa do jeho tváre. Usmieva sa. Jeho oči sú, ale zamknuté na tisíc zámkov.

,,Bol si hore celý čas ?"

Prikývne a pootvorí jedno oko.

,,Hneváš sa ?" spýta sa a jeho hlas je v nesúlade s jeho úsmevom, ktorý mu zdobil pred chvíľou tvár.

,,Nie," poviem úprimne.

,,Prepáč, mal som sa snažiť bojovať s tebou ako s ostatnými, ale ja nemôžem," vydýchne porazene a obráti svoje oči ku stropu.

,,Ja viem"

A potom chytí moju tvár do dlaní a bozkáva ma na každom kúsku pokožky. Som zasypaná bozkami, ktoré sú sladké, aj keď noc je horká. Skrútim sa mu do náruče ako klbko priadze. Prikryje ma dekou, pod ktorou ma nežne hladí po chrbte. Keď ma strasie viac od šťastia než od zimy, zachichocem sa. Dlaňou prechádza až k môjmu zátylku a ja spokojne pradiem. Zacítim ako sa jeho telo dvíha, a tak som nútená posadiť sa. Postaví sa a chvíľu na mňa hladí z vrchu. Týči sa nado mnou ako hora.

,,Tak poď," vezme ma na ruky. Trochu sa zasmejem, ale nie príliš nahlas. Prejdeme pár metrov a ja padám do mäkkých perín. Schovám sa pod ne a v tme čakám na dvoje odhalenie. Zasmeje sa a skočí vedľa mňa. Pod jeho pádom ma mierne vymrští dopredu. Moja perina sa začne nadvihovať. Drzo mi pod ňu vlezie. Narušiteľove ruky sa dotknú tých mojich, ktorý sú skrehnuté od zimy. Zrazu ma oslepí jasný prúd svetla. V rukách drží malú baterku.

,,Prečo to svetlo ?"

,,Pretože je tma a ja sa rád dívam na krásne veci," šepne a baterku namieri na mňa. Schovám si tvár v dlaniach akoby ma to svetlo pálilo. V skutočnosti však nechcem aby videl moje rubínové tváre.

,,Ale ja nie som krásna," šepnem nečujne. Predstavím si moje spolužiačky. Vysoké blondýny s modrými očami a výraznými lícnymi kosťami. Rozmery ich pŕs sú veľké, ako celé L.A. dokopy.

,,Si to najkrajšie, čo som kedy videl," precitne a s ním aj ja. Zodvihnem hlavu a pozriem sa mu do očí. Hľadám v nich akýkoľvek náznak lži, alebo polopravdy, ale ten nepríde. Dotknem sa jeho tváre a on slastne privrie oči. V tej chvíli si pripadám, ako keby som držala v rukách slnko. Žeravé,pulzujúce a hlavne plné života. Pozrie sa na mňa tými svojimi očami, pri ktorých snáď aj hviezdy vyzerajú obyčajne.

,,Milujem ťa."

,,Milujem ťa."

Timothy :

Zopakoval som vkladajúc do týchto dvoch slov celé svoje bitie. Jej oči majú nado mnou zvláštnu moc. Vždy keď sa do nich pozriem, rozpútajú v mojej dúši búrku a v mojom srdci hurikán. Zmenila sa, ale aj napriek tomu, je stále rovnaká. Stále tá istá Anna. Teraz je iba viac odvážna a silnejšia. Verím, že je pripravená na to poraziť Daphne. Aj keď neznesiem pomyslenie na to, že sa vystavuje nebezpečenstvu, viem, že toto jednoducho zastaviť nemôžem. Už sa to deje. A celé to odštartovalo tým, keď som ju prvýkrát stretol v škole. A teraz ju tu mám pred sebou, moju malú bohyňu.

,,Koľko myslíš, že je hodín ?" spýta sa z ničoho nič. Jej otázka ma prekvapí. Pozriem sa na hodinky na mojich rukách.

,,Pol druhej ráno"

,,Myslíš, že je neskoro na polnočnú maškrtu ?"

Zasmejem sa.

,,Na tú nie je nikdy neskoro !"

Vyskočíme z postele a bežíme k dverám. Trochu spomalím aby som sa vyhol nárazu s jej malým telom. Nechám ju bežať predo mnou. Pohľad na to ako sa snaží utekať v tých veľkých huňatých papučiach je na nezaplatenia. Prikryjem si ústa dlaňou aby som sa nezačal smiať. Začujem od nej pár nadávok keď sa jej papuče niekoľkokrát vyzujú, alebo sa o ne potkne. Pripomína malé nemotorné mačiatko, ktoré sa učí chodiť. Začne mi jej byť trošku ľúto, a tak k nej podídem a vezmem ju na ruky.

,,Ďakujem."

Venujem jej svoj žiarivý úsmev, kvôli čomu skoro spadneme zo schodov. Zapiští niečo v zmysle, že nechce umrieť. Pretočím nad tým očami. Keď prídeme do kuchyne, položím ju na zem. Cupká k chladničke a vytiahne odtiaľ dva čokoládové pudingy. Jeden z nich mi podá aj s malou kovovou lyžičkou. Položím to na stôl vedľa mňa a dívam sa na ňu. Oprie sa o linku a pomaly ujedá zo svojho pudingu. Podídem bližšie, namočím prst do jej pudingu a natriem jej to na nos a pery.

,,Heeeej !" Mračí sa na mňa. Tentokrát už stratím sebakontrolu a začnem sa smiať. Moje brucho upadne do kŕčov a ja sa musím prehnúť v páse.

,,Nesmej sa mi !"

Ale ja sa smejem ďalej. Nahnevane odskočí od linky a chytí moju tvár do dlaní. Smiech ma prejde v tom momente, keď si začne obtierať svoju tvár o tú moju.

,,Heeeej!" Zamračím sa teraz ja. Chytím jej ruky a pozriem sa na ňu.

,,Už si niekedy mala čokoládový bozk ?"

,,No vlastne..."

,,Kašli na to."

A pobozkám ju. Vášnivo a túžobne. Cítim ako sa pod mojimi dotykmi rozteká ako horúca čokoláda. Jej pery chutia po čokoládovom pudingu a ja bažím po väčšom množstve. Vysadím ju na linku a rukami zvieram jej úzky driek. Jej prsty zabehnú do mojich vlasov, hľadajúc všemožné chodníčky.

,,Ale, ale koho to tu máme ?"