Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 22.

Sedím na veľkom gauči v obývačke a bezcieľne listujem v mojom denníku. Prešli dva dni odvtedy čo ma pustili z nemocnice. Maria sa o mňa celý čas stará. Timothy a chalani sú stále niekde preč. Ale vždy tu aspoň jeden z nich ostane. Nenechajú ma samú ani len na minútu. Dnes dostal túto úlohu Jack.

,,Povedz mi niečo o sebe," vyzvem ho zatiaľ čo sa on láduje koláčom, ktorý Marie pred chvíľou upiekla.

,,O mne ?" spýta sa prekvapene. Prikývnem a čakám.

,,Moje celé meno je Jackson Fifield. Mám dvoch mladších bratov. Luka a Robina. Vyrastal som v malom mestečku v Severnej Karolíne. To je asi tak všetko."

,,Čo rodičia ?"

,,Ak sa pýtaš na to či ešte žijú, tak áno. Bohužiaľ to je jediná informácia, ktorú o nich viem. Nevidel som ich roky. Po tom čo som začal s biznisom by pre nich bolo príliš nebezpečné stretávať sa s nimi." Jeho hlas posmutnie. Hľadí do prázdna a ja rozmýšľam ako asi jeho rodina vyzerala. Predstavujem si dvoch malých chlapcov s pehami po celej tvári a postarší manželský pár sediaci na verande.

,,Aký typ biznisu si robil ?" spýtam sa. Neviem si predstaviť, čo by tento na pohľad veľmi mierumilovný človek asi tak mohol robiť.

,,Bol som nájomný vrah," povie pohotovo.

,,N-nájomný vrah ?" kokcem.

,,Najlepší odstrelovač v Amerike baby," zasmeje sa nad mojou reakciou. Predstaviť si Jacka so zbraňou v ruke je takmer nemožné.

,,Chceš to vidieť ?" opýta sa s iskričkami v očiach. Nie. Nechcem. Ale jeho detskému nadšeniu sa nedá odolať a tak prikývnem.

°°°

Vždy ma zaujímalo načo máme v tomto dome výťah. Ale po tom čo Jack stlačil veľké červené tlačítko a zadal šesťmiestny kód som rýchlo pochopilo, že len tak pre nič za nič to asi nebude. Dvere výťahu sa s cinknutím otvoria.

,,Ó. MÔJ. BOŽE."

Predo mnou sa rozprestiera obrovská telocvičňa. V jej strede je boxovací ring a po stranách sú rôzne zariadenia. Prechádzame cez celú dĺžku telocvične až k malým zadným dverám. Jack ich otvorí a my sa ocitneme na okraji strelnice. V strede sú figuríny s terčmi po tele. Jack prejde ku stene na, ktorej sú zavesené zbrane. Jednu z nich si vyberie a postaví sa pred terče.

,,Teraz sa dívaj zlatko," zasmeje sa. Zbraň mu pasuje presne do ruky ako keby to bola časť jeho tela. Ladne ju odistí a zamieri na terč. Ozve sa niekoľko výstrelov. Guľky pretnú vzduch medzi ním a figurínami. Keď dostrieľa, rozbehnem sa k terčom aby som videla kam sa trafil. Skontrolujem všetky figuríny a pri poslednej zostanem v šoku stáť. Zasiahol presný stred na všetkých terčoch.
,,Nepredvádzaj sa moc, lebo ti to stúpne do hlavy," začujem druhý hlas. Leonardo, Noah a Timothy vstúpia do miestnosti.
,,Späť vo svojom živle ?" uškrnie sa Noah. Jack sa zasmeje a prikývne. Chalani sa začnú o niečom vášnivo rozprávať. Timothy ku mne príde a objíme ma. Jeho paže sa okolo mňa obkrútia a majetnícky ma privinú k sebe. Naše dlane sa dotýkajú. Tvár zaryje do môjho krku a ja hlavu zakloním na stranu.

,,Chýbala si mi," šepne. Mojím telom prejde mráz. Myslím si, aj ty si my chýbal. Ale nahlas to nepoviem. Pritiahnem si ho k sebe bližšie a vdychujem jeho vôňu.

°°°

Zoskočím z bielej plastovej parapety a rútim sa strmhlav na trávnik. Pri dopade moje koleno nepríjemne praskne. Prevalím sa na chrbát a zaskučím. Začujem vŕzganie brány a okamžite sa pozviecham. Skryjem sa za neďaleké kríky a pozorujem ako čierny mercedes prechádza cez dlhú príjazdovú cestu až pokiaľ sa nedostane pred dvere garáže. Ozve sa zvuk otváranie dverí a mercedes vojde do garáže, ktorá sa za ním zatvorí. Zhlboka vydýchnem a vyjdem zo svojho úkrytu. Potichu sa preplazím až k bráne. Keď som celkom pri nej, zrýchlim. Bežím ako o život naprieč ulicami L.A. Začnem sa smiať s pribúdajúcim množstvom adrenalínu v mojich žilách. Sloboda. Vydám sa smerom do centra (aspoň si myslím, že sa tade ide do centra). Po chvíli ma to však prestane baviť a tak si stopnem prvý taxík, ktorý nájdem. Taxikárovi poviem aby ma zaviezol čo najbližšie do centra. Keď sme na mieste, rýchlo zaplatím a vystúpim. Ľudia naokolo sa hmýrili ako hady. Ich myšlienky sa obkrúcali okolo ich tiel a stúpali vyššie do atmosféry. Robili ju hustejšou a ovzdušie sa stávalo menej dýchateľné pre ľudské pľúca. Pár bezdomovcov ležiacich na lavičke špinili ovzdušie zápachom alkoholu. Presne tak voňal môj domov, pomyslím si. Prechádzam popri pláži. Jemný piesok pod nohami tichučko šumí. Niekoľko šťastných párov leží pri vode so širokým úsmevom na tvári. Pokračujem ďalej v chôdzi až pokiaľ ma niečo nezrazí k zemi. Náraz bol bolestivý, ale našťastie som pristála do piesku. Pravá polovica tváre ma začne strašne štípať. V ústach pocítim horkú príchuť železa, podľa čoho usudzujem, že moja pera je natrhnutá.
,,Si v pohode ?!" začujem približujúci sa mužský hlas. Pomaly zodvihnem hlavu a vidím nejakého chlapca ako ku mne beží. Chytí ma za pás a pomôže mi postaviť sa.
,,Prepáč bola to nehoda," povie s previnilým výrazom. Aj keď ho vidím dosť rozmazane, vyzerá byť asi rovnako starý ako ja. Príde mi od niekiaľ veľmi povedomý.
,,Som v pohode," odtiahnem sa od neho a prekrížim si ruky na hrudi.
,,Ako sa voláš ?" Zdá sa mi to, alebo na mňa práve mrkol ?!
,,Anna," odpoviem jednoducho. Hodnú chvíľu sa na mňa díva. Jeho pohľad ako keby ma hodnotil.
,,Ty si to dievča, ktoré Wilson uniesol," povie prekvapene. Vypleštím oči a začnem kašľať.
,,Neuniesol ma !" začnem okamžite seba aj Timothyho brániť.
,,Veď dobre babygirl, mimochodom ja som..."
,,CAMERON !" Začujem veľmi známy hlas za nami. Obzriem sa a vidím ako k nám rozzúrený Tim kráča. Funí ako býk. Asi mám problém. Nie, ja mám určite problém. Bleskovo príde ku mne a strhne ma na stranu. Žily na jeho krku sa napínajú ako gitarové struny. Dlane zatína do pästí a mám  pocit, že jeho tvár je červenšia než inokedy.
,,Timothy kamarát, tak rád ťa zase vidím," zasmeje sa Cameron. V jeho hlase je počuť silný ironický podtón.
,,Vysmahni Dallas," zavrčí Tim. Cameron sa zasmeje, čo ho ešte viac rozzúri.
,,Tim," pípnem. Otočí na na mňa. Jeho oči pohltil hnev. Vyzerá strašidelne.
,,Mlč Anna," zasyčí a otočí sa naspäť ku Cameronovi. Nasucho prehltnem a pozriem sa do špičky svojich topánok. Zrazu mi príde oveľa ľahšie predstaviť si ho so zbraňou v ruke ako predáva ľudí. Odstúpim od neho a rozbehnem sa preč. Neviem kam bežím, ale viem, že som síce utiekla od jedného problému, ale po ceste som narazila na daľší. Slzy ma štípu v očiach, ale ja bežím ďalej.
,,Anna !" začujem v poslednej chvíľu ale už je neskoro. Obrovský bernardín rútiaci sa na mňa ma jedným pohybom zhodí do studenej vody. Moje telo je v šoku z toľkej zimy. Zrazu všetky zvuky stíchnu a ja padám hlbšie. Celé telo ma bolí a ja nie som schopná vyplávať. Svoju smrť som si predstavovala inak.