Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 17.

Richard stojí priamo pred nami a diabolsky sa usmieva. Jeho úsmev  ma vydesí a už nie som schopná slova. Stojím a čakám čo sa bude konať.

,,Všetko je vybavené," prehovorí s hlasom veľmi nízko položeným. 

,,Ďakujem," povie Timothy takmer nútene. Hľadia jeden na druhého ako dve šelmy v džungli. Dva objekty sa navzájom skúmajú. Ale ich pozorovanie nie je také falošné a povrchné ako v tých trápnych reláciach na Discovery. Idú viac a viac do hĺbky. Ako keby mohli vidieť farby duše toho druhého. Rôzne odtiene, farby a podtóny. 

,,Maličkosť, dúfam, že sa ešte uvidíme," slová vysloví pomaly a dôstojne, ,,bolo mi potešením Anna." Dúfam, že nie. A keď konečne zmizne v dave ľudí, porazene vydýchnem. Skôr než sa stihnem na čokoľvek spýtať Timothy prehovorí : ,,Vybavil nám dom na pobreží v L.A." V šoku otvorím ústa. Timothy sa od srdca zasmeje. S úsmevom na perách ma pobozká. Šťastie mu hrá v očiach. Príjemne ma zahreje pri srdci len čo sa na neho pozriem. 

,,Poďme rozbiť toto mesto !" kričí na celý  klub a ja sa zasmejem. 

•••

Ospalo otvorím oči. Zaplaví ma príval jasnej bielej farby. Niečia ruka pevne zviera môj driek a stíska ho k sebe. Keď uvidím strieborný krúžok na prostredníku v tvare lepky, je mi jasné komu patrí aj samotná ruka. Pretočím sa na druhý bok. Timothyho tvár je tesne blízko pri tej mojej. Jeho bledá pokožka krásne splýva s bielym povlečením. Srdcovito vykrojené pery sú dnes ružovejšie než zvyčajne. Strapaté tmavé vlasy ma priam lákajú k tomu by som do nich zaborila svoje prsty. Včerajší večer bol náročný. Timothyho bude poriadne bolieť hlava keď sa zobudí. Dnes je deň odchodu. Pokračujeme až priamo k nášmu cieľu. 

,,Dobré ráno," zapradie. 

,,Dobré ráno," šepnem do jeho pier. 

,,Koľko je hodín ?" 

,,Desať."

Lenivým krokom sa postavím z postele a došúcham sa až do kúpeľne. Timothy zatiaľ robí bohviečo. Okolo obeda začneme baliť veci a pripravovať sa na cestu. Vo vstupnej hale sa stretneme s Marcusom.

,,Dúfam, že ma ešte prídete niekedy navštíviť," usmeje sa na nás oboch a my bez okolkov prikývneme. 

,,Počkajte !" Dvere do haly sa rozrazia a vypadnú z nich tri chalanské telá.

,,Čo tu preboha robíte ?" vyletí z Timothyho. 

,,Ideme s vami !" vykríkne Noah. V ruke drží svoju batožinu rovnako ako ostatní. 

,,S nami ?" Všetci začnú horlivo prikyvovať. Neubránim sa smiechu. Po chvíli je ticho a všetci čakajú na Timothyho reakciu. 

,,Tak poďte dať tú batožinu do auta vy idioti," povie nakoniec so smiechom. Po tom čo nahádžu batožinu do auta príde boj o sedadlo spolujazdca. Chalani sa tlačia čo najbližšie k dverám v snahe dosiahnuť na kľúčku. Ich krik a bujaré pokriky zaniknú pri zvuku rušnej mestskej dopravy. Síce nie tak rušnej ako je tá newyorkská, ale predsa len Las Vegas nie je práve malé mesto. 

,,Prestaňte !" kričí na nich Timothy, ale márne. Zatiaľ čo sú ani priveľmi zaujatí ich hádkou, ja nenápadne prekĺznem až ku sedadlu spolujazdca. Otvorím dvere a potichu nasadnem. Šibalsky sa uškrniem a položím dlaň na stred volantu. Zopárkrát stlačím stred. Zvuk trúbenia je taký silný, že chalani od ľaku odskočia o pár metrov dozadu. Pozrú sa na mňa a na ich tvárach sa črtá číry šok. Keď ma Timothy uvidí na sedadle spolujazdca začne sa nahlas smiať. 

,,Tak chlapci, dámy majú predsa prednosť, nie ?" povie Tim a beží si sadnúť za volant. Chalani sa šuchtavým krokom dostavia ku zadným dverám a posadajú si do auta. Po ceste si mrmlú pár urazených slov. Pripomínajú mi tri malé deti keď nedostanú niečo čo chcú. 

°°°

Z pôvodných troch hodín cesty sa stali štyri, keďže Leonardo nám akosi zabudol oznámiť, že sedenie na zadnom sedadle pre neho znamená závrať a pre nás hodinovú stratu. Takže nakoniec on sedel na sedadle spolujazdca a ja s chalanmi na zadných sedačkách. Momentálne sa konečne nachádzame v L.A., našej konečnej destinácii. Timothy zastaví auto a my všetci s radosťou vystúpime. Pred nami sa rozprestiera obrovská vila ako matka všetkého a všetkých. Je taká obrovská, že by sa do nej kľudne mohla ubytovať celá štvrť. Slnko sa odráža od krémových škridiel a jeho lúče dopadajú na čerstvo pokosený anglický trávnik. Je hebký ako dôkladne prečesané vlasy a leskne sa ako keby naň niekto použil celý kondicionér. Samotná stavba pôsobí veľmi zložito. Architekt musel vynaložiť veľa úsilia vymyslieť niečo takéto. Radšej ani nepomyslím na to koľko času sa musel hrbiť nad náčrtmi a koľko ceruziek pri tom spotreboval. 

,,To je....veľké," skonštatuje Jack.

,,Čo veľké, braček táto stavba je priam kravsky veľká," zahvízda Noah a pažu si prehodí cez ramená a trochu menšieho Jacka. 

,,Môžete sa tu naďaľej rozprávať o kravsky veľkých veciach, alebo sa môžete pozrieť do tej kravsky veľkej veci." Len čo to Tim dopovie chalani sa opäť rozbehnú ako stádo kráv smerom k vile. Nasledovaní treskotom rozrazia dvere a zostanú ležať na kope tesne za prahom dverí. Urobím pár krokov smerom k nim, ale než sa k nim stihnem dostať pri ich hlavách sa zjavia traja ľudia. Úplne na ľavo stojí vychudnutý muž v pokročilom veku. A tento muž je skutočne kravsky veľká vec. Je taký veľký, že bez sebe-menších problémov dočiahne na kryštálový luster za ním. Jeho oči sú neprimerane vystúpené z jamôk. Ako keby čakal sa svoj posledný výdych. Opúšťam svoje deprimujúce hodnotenie muža a presúvam sa k žene stojacej po jeho ľavici. Tvár jej skráľuje úsmev, ktorý možno nájsť na tvárach vašich (takmer som povedala matiek) rodinných príslušníkov ktorých netreba menovať. Jej krátke vlasy majú červený podtón, ktorý príjemne splýva s vráskami na jej tvári. Posledný človek je takmer rovnakého zrastu ako žena. Muž v strednom veku evidentne trpí nadváhou. Jeho montérky držia len tak tak po kope. Zrazu do môjho zorného pola vojde niečí chrbát. Veľmi spomalene si uvedomujem, že je to vlastne Timothy a skôr než sa ja spamätám tak si podáva ruku s tými (mne) neznámimi ľuďmi. 

,,Vitajte pán Wilson," povedia trojhlasne. Zatiaľ čo ja tu stojím tak som sa stihla dozvedieť, že žena sa volá Marie a bude sa starať o domácnosť. Chlap v montérkach je Džej Džej (jeho pravé meno vie vraj iba on) a posledný je vodič Eduard, ktorý nám zakázal volať ho inak ako Eduard. Aj keď sa mohol zdať trochu mrzutý bol natoľko ochotný,že nám aj s Džej Džejom zobral všetku batožinu a odniesli ju do našich izieb. Marie zatiaľ začala s prehliadkou domu. Chalani (ktorí sa cítili viac než trápne po incidente s pred dverí) nás poslušne nasledovali ako skupina malých šteniatok. Interér domu bol hádam ešte väčšší než exteriér. V tejto chvíli som si nebola istá čo sa leskne viac navoskovaná podlaha podo mnou alebo luxusný nábytok okolo mňa. Chalani neboli práve nadšení zistením, že budú zdielať jednu izbu. Lenže izba bola priveľká na to aby tam bol iba jeden alebo dvaja ľudia. Takže ich námietky sa zmietli pod koberec a my sme pokračovali ďalej v prehliadke. Zastavili sme sa na konci chodby. 

,,Ďakujeme Marie," povedal Tim. Marie sa iba milo usmiala a bez slova odišla. 

,,Čo je v tej miestnosti ?" pýtam sa potichu. Timothy sa usmeje ale nepovie ani slovo. Siahne po kľučke a otvorí dvere.