Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 41.

Timothy :

S ťažkým srdcom nechávam Annu zamknutú v aute a bežím naspäť. Nohy sa mi pletú a zakopávajú o kražnú prekážku. Šialený pulz mi spôsobuje závrať. Opriem sa o jeden z gigantických kontajnerov a asi na tri sekundy sa poriadne nadýchnem. Rukou si siahnem na chrbát a vytiahnem šíp. Priložím ho k luku, ktorý zvieram obranne pred sebou. Rýchlymi krokmi sa presúvam čoraz bližšie k môjmu cieľu. To čo následne uvidím ma zbaví všetkého kyslíku v pľúcach. Scéna predo mnou je ohavná, takmer zverská. Mŕtve ženské telá sa váľajú na špinavom chodníku v neprirodzených uhloch. Ich končatiny sú vykrútené a telá zohavené krvavými ranami. Muži, ktorí ich priniesli tu nie sú. Pravdepodobne vzali nohy na plecia. Daphne ešte stále drží zbraň. Všimnem si ako Pablo leží pri jej nohách. Stále živý, avšak s poranenou nohou tvár krčiac v bolestivých kŕčoch. Bežím k nemu. Ale čosi ma na polceste zastaví. Charleston sa postaví predo mňa, podobne ako ostatní aj on je odetý v červenom. Pabloví muži ležia opodiaľ neprejavujúc žiadne známky života.

,,Čo robíš??" zasyčím na neho.

,,Nemôžeš ho zabiť. Dnes nie. Vezmi Annu odtiaľto." Krv mi začne vrieť v žilách. Na túto príležitosť som čakal 3 roky. Na deň kedy bude bezmocne ležať na zemi a ja ho budem môcť zabiť. Dívať sa na to ako z neho pomaly uniká život. Ako trpí. Chcel som aby cítil to, čo jeho obete. Čo som cítil ja keď ma prinútil k tým ohavnostiam. Musel som kvôli nemu opustiť rodičov, aby som ich uchránil. Vzdať sa bežnej puberty. Nenávidím ho. Za všetko čo spravil. Za to, že zo mňa robí slabocha. Nemôže žiť. Už ublížil veľa ľuďom-

,,Timothy."

Zazriem na neho a snažím sa mu vytrhnúť, ale on pevne drží moje rameno.

,,My sa o neho postaráme. Pomôž svojim ľudom," povie a ukáže na Noaha ležiaceho na zemi. Jeho trup je celý krvavý. Vidieť ho bezbranného, je ako dostať päsťou do žalúdka. Keby tam nebol. Keby tam neležal zranený, neváhal by som ani sekundu a Pabla by som okamžite zabil. Ale tohoto chalana poznám od svojich šestnástich. Dospievali sme spolu. Prežili sme toho príliš veľa na to aby som ho teraz nechal umrieť na úkor svojej pomstychtivosti. A tak sa rozbehnem k nemu.

Anna :

Po piaty raz z celej sily udriem lakťom do skla. Nič sa však nestane. Teda, okrem pulzujúcej bolesti v mojej paži. Zapriem ju a pokračujem tentokrát a poriadne vykopnem. Znova nič. Pri myšlienke, čo všetko sa mohlo stať zatiaľ čo ja tu sedím nečinne v aute ma zožierajú. Moji rodičia sú možno mŕtvy. Možno chalani. Alebo Tim. Bože nie... Ďalší kop. Sklo sa trochu zatrasie, ale okrem toho sa nič nové neudeje. Srdce mi divo udiera o hrudný kôš, prediera si cestu von z môjho tela. Traky na overaly mi skĺzli z ramien. Elektrizujúce vlasy mám rozhádzané na všetky strany. Nie som klaustrofobik, ale pod tlakom paniky sa steny auta náhle začnú zmenšovať. V domnienke, že ma by ma boli zabiť nájdem posledné zvyšky síl a vykopnem. A možno, keby som bola v akčnom filme a hrala Jamesa Bonda, tak by sa skutočne niečo stalo. Lenže, ja priemerná americká tínedžerka som s tým sklom nespravila vôbec nič. Ba čo viac sa zdá ešte hrubšie než predtým. Porazene vydýchnem. Kožený povrch sedačiek sa mi lepí na odhalené časti tela a zanecháva červené odtlačky. Nepríjemný pocit stiesnenosti je čím ďalej tým horší a ja premýšľam ako veľmi sa môže ešte zhoršiť. Že by sa u mna vyvinul nový strach z uzavretých priestorov? Tmavá karoséria sa mi začne rozmazávať pred očami. A až keď zacítim kvapku stekať po mojom líci uvedomím si, že plačem. Vlastne, ani neviem prečo. Ale to, že som tu sama a nič nerobím mi spôsobuje na srdci bôľ. Z ničoho nič začujem pípavý zvuk. Potrasiem hlavou a ignorujem ho. To sa ti len zdá. Poviem si. Ibaže v tom sa dvere otvoria a ja takmer vypadnem von. Predo mnou stojí Jack podopierajúci Noaha. 

,,Preboha!" 

Rýchlo sa posuniem a dovolím im nastúpiť. Noahové telo je pokryté krvou. Od kľúčnych kostí až po panvu je celý sfarbený do červena. Opatrne ho posuniem smerom ku mne, aby sedel v ako tak stabilnej polohe. Jeho oči sa začnú zatvárať. Rýchlo sa mu prihovorím. Rozprávam mu príbehy budúcnosti ktoré sa ešte nestali, zatiaľ čo si Tim sadne na miesto vodiča a Leo na vedľajšie sedadlo. Prudké šliapnutie na plyn nás vymrští dozadu. Noah nečujne zaskučí. 

,,Neboj sa, všetko bude v poriadku," šepkám mu, ale tie slová vravím skôr sama sebe. 

,,Som rád, že som ťa spoznal Anna, naozaj som...." S ťažkosťou sformuluje jednu vetu. Hlas ma chrapľavý a zatiahnutý, ale keby ho každé slovo bolelo. 

,,Nenamáhaj sa, Noah. Šetri sily." Prosím ho. Nechcem aby na mňa míňal aj ten zvyšok síl čo mu zostal. 

,,Ak sa mi niečo stane.."

,,Nestane, všetko bude v poriadku Noah." Zastavím ho plačlivo. Chalani vpredu mlčia. V spätnom v zrkadle vidím ich smutné tváre a lesklé oči. Nemôžeme o neho prísť. 

,,Ale ak by, tak daj na tých magorov pozor. Sú to dobrý ľudia, len sa zaplietli do zlých vecí." Zbožne sa na nich pozrie. Noah toho nikdy veľa nenahovoril, ale aj tak každý videl ako veľmi mal chalanov rád. Jeho oči odrážajú jeho myšlienky. Viem nad čím premýšľa. Nad starým známym čo ak. Otázka jeho prežitia sedí s nami v aute, napriek tomu stále vzdialená. Neviditeľne krúži nad jeho hlavou a motá jeho myšlienky. Chytím ho za ruku, aby vedel, že v tom nie je sám. Aj ja premýšľam nad čo ak. Ale nepustím tie myšlienky hlbšie než je potrebné. 

,,Sme tu," povie Jack a rýchlo vyskočí z auta. Otvorí Noahove dvere a opatrne vytiahne von. Timothy mu pomôže a spolu ho nesú k nemocničným dverám, ktoré im otvorím. Timothyho hlas zaznie recepciou a uvedie všetkých do pohybu. Vzápätí príde skupina zamestnancov a vezmú Noaha na lehátko. Z tých hysterikých pokrikov som pochopila, že ho berú na operačku. Ja, Tim a Jack bežíme popri nich. Zastavia sa pred veľkými dverami. Vyjde z nich muž okolo päťdesiatky. 

,,Noah?" Šok v jeho tvári mu vezme všetku farbu. 

,,Ahoj oci," odpovie mu Noah nečujne a mňa obleje horko. 

,,Rýchlo, potrebuje operáciu !" skríkne jedna zo sestier. Noahov otec sa okamžite spamätá a dovolí im vstúpiť do sály. No skôr než tam vstúpime my traja, dvere sa zatvoria.