Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 37.

Timothy :

Bolesť, ktorá sa mi šíri hánkami je takmer rovnako otrasná ako myšlienka na to, že som Annu nechal samú s tým narušencom. Prvotný hnev na tých dementov zo mňa už vyprchal. Viem, že to robili v mene ,,vyššieho dobra", ako povedal Leo. Napriek tomu ma zožiera pocit viny, že som ju v tom nechal samú. Noah s Leom behajú okolo mňa v snahe ma zastaviť pri rozbíjaní ďalšej vázy. Bezvýsledne. Rozbíjanie skla mi znie v ušiach ako nejaká pofidérna symfónia na upokojenie. Porozhliadnem sa po izbe a keď už nemám čo viac rozbiť, vyjdem na chodbu. Nikto si nedovolí zastaviť môj rázny krok. Nohy ma zavedú až do základne, kde sa moja prítomnosť stane hlavným bodom záujmu. Všetci odtrhnú hlavy od monitorov a dívajú sa ako pomaly strácam kontrolu.Začujem Lea za mnou ako im niečo povie, ale vo svojom vlastnom užieraní sa nie som schopný identifikovať tie slová. Na okamih ľutujem, že som ich prepočul, pretože sa ľudia ako keby zázrakom znova otočia k monitorom.

,,No tak braček, vzchop sa trochu." Richardov hlas je snáď ten najhnusnejší zvuk na tejto planéte. Len čo sa otočím a čelím mu zoči-voči pristihnem sa ako zatínam dlane do pästí. S čírou nenávisťou sa dívam na tvár podobnú tej mojej a len silou vôle sa odhováram od toho aby som mu jednu nevrazil. Ak by k tomu došlo, nebol by som schopný zastaviť sa a pochybujem, že by ma Richard zastavil. Vo fyzickom boji proti mne nemá šancu a veľmi dobre si to uvedomuje.

,,Drž hubu," zavrčím na neho. To je jediné varovanie, ktoré mu môžem dať predtým než rozpútam búrku a on bude stáť v jej centre. Lenže on ma ako vždy, nepočúvne.

,,Nemôžeš ju stále chrániť Tim." Snaží sa o veľmi bratský tón, ktorý na ňom nie je ani trochu prirodzený.

,,Môžem sa o to pokúsiť," vytmavím mu. Vzápätí začnem kráčať smerom k telocvični aby som sa uistil, že moje rany nezastihnú nikoho okrem boxovacieho mecha. Keď počujem Richardové kroky rýchlo si nasadím rukavice. Pozriem sa na mech predo mnou a nie som si istý, či je naozaj červený, alebo sa mi iba hnev dostal na mozog. Z celej sily do neho udriem a moje užbeztak krvavé hánky ma bolia ešte viac.

,,Toto nie je tvoj boj !"Richard na mňa kričí spoza môjho chrbta. Jeho slová do mňa vnesú toľko hnevu, že mám pocit, že explodujem.

,,Nie je to ani jej boj !" zakričím späť dvakrát hlasnejšie než on. Moje údery sú silnejšie a ruky viac roztrasené. Nepríjemné vnútro rukavíc ma začne škriabať, ale tá bolesť nie je ani zďaleka taká veľká ako srd ktorý sa ma zmocnil. Ako keby som nemal kontrolu na vlastným telom.

,,Sú to jej RODIČIA Tim!" Presne v tej chvíli sa zastavím. A nie len moje telo, ale aj moje myšlienky a samotné bytie. Myslí si, že to neviem? Každý deň ich preklínam, že sú jej rodičmi. Že práve oni dvaja ju priviedli na svet. Napraviť to, čo oni pokazili bude trvať roky a aj tak to nikdy nebude také ako predtým. Zlomili ju. Tak strašne moc, že mi to trhalo srdce na kusy. Nemôžem im dovoliť jej znova ublížiť. Richard si musel všimnúť moju náhlu zmenu nálady. Pristúpil bližšie, ale keď si všimol ako som sa na neho zamračil, rýchlo si to rozmyslel. Vzápätí do miestnosti vojde už spomínaný otec roka.

,,Mal by si ísť za ňou." Alebo skôr choď napraviť čo som ja dojebal. Už-už sa k nemu rozbehnem, ale Richard ma zastaví. Zhlboka sa nadýchnem a čo najskôr odídem vyhýbajúc sa katastrofe, ktorá by nastala.

Anna :

Potom čo otec odišiel som bezpečie postele neopustila ani na sekundu. Jeho prítomnosť ma priveľmi ovplyvnila. Priviedla späť staré krivdy, ktoré som cítila. Rany, ktoré nikdy nezmizli. A nakoniec bolesť, ktorú som nikdy nechcela cítiť. Ten pocit mi bol taký známy, že by som povedala, že vo mne bol odjakživa. Iba sa skrýval pod mojím novým ja a čakal na svoju príležitosť. Myšlienka na to, že otec je stále pod tou istou strechou ma zožiera. Každučký kúsok môjho tela ho chce znova vidieť, znovu mať otca. Lenže zrada a ťažoba na srdci je priveľká aby som mu za tak krátky čas mohla odpustiť. Myslel na mňa niekedy? Ak áno, ako často? Ja som na neho myslela stále. Vždy keď som videla jeho vyblednutú tvár na fotografii, alebo keď matka kričala zo spánku jeho meno. Vinila som sa za jeho smrť. Preklínala som samú seba a zbytočne. Nie som si istá, koho neznášam viac. Či môjho otca, preto ako zbabelo ušiel a nechal ma sa topiť v zármutku. Alebo matku, ktorá ma týrala a zármutok ešte viac prehlbovala. Možno som si to zaslúžila. Možno som urobím v budúcnosti niečo strašné a toto má byť môj trest. Z krutých myšlienok ma vytrhne zatvorenie dverí. Moje srdce sa šialene rozbúši, ale keď uvidím dôverne známy pár tmavých očí všetko napätie zo mňa opadne.

,,Tim," šepnem. Podíde ku mne a ja zatvorím oči. Nevnímam nič okrem jeho teplej náruče. Pripadá mi to ako väčnosť odkedy sme sa prvýkrát stretli. Keď na mňa prvýkrát prehovoril, alebo ma obdaril svojim dotykom. Odtiahnem sa od neho a prepletiem naše prsty. Namiesto toho aby som mu povedala ako veľmi sa hnevám na otca, rozhodnem sa odviesť tému iným smerom.

,,Pamätáš si keď sme sa prvýkrát stretli? Prišiel si do triedy a všetci sa na teba dívali a šepkali si o tom aký príťažlivý si," poviem a pri tej spomienke sa usmejem.

,,Všetci okrem teba," dodá. Potichu sa zasmejem a pritúlim sa k jeho hrudi.Jeho vôňa je všade okolo mňa.

,,Nechcela som sa na teba pozrieť, pokiaľ učiteľ nepovedal, že si máš ku mne sadnúť. Nikdy som s nikým nesedela, bolo zváštne, že ťa posadil práve ku mne."

,,Som rád, že to urobil," pošepne mi a pobozká mi spánok. Oprieme sa o čelo postele a ja v tej chvíli zabudnem na tmavé myšlienky, ktoré ma predtým trápili.

,,Aj ja," poviem a priložím pery ku jeho sánke. Úsmev, ktorým na následne obdaruje je taký kúzelný, že ľutujem, že som to neurobila skôr. Chytí ma za pás a pritiahne si ma ešte bližšie až neviem kde sa moje telo začína a to jeho končí.