Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 42.

I lost my mind trying to find yours.

Prešli tri hodiny odvtedy čo Noaha vzali na operačku. Tri hodiny prázdnych pohľadov a sedenia v neprirodzených uhloch. Zápach nemocničnej dezinfekcie je nepríjemne toxický. Pri pohľade na infúzie, ktoré sestry každú polhodinu nosia do izieb, mi príde zle od žalúdka. Zahalené v bielom vyzerajú ako keby boli už po smrti. Ani jedna z nich sa netvári prívetivo. Buď je ich tvár stuhnutá, alebo zamračená. Nemali by mať radosť z toho, že ľuďom pomáhajú ? Leo a ostatní sa dostavili do bezpečia základne pred viac ako hodinou. Okrem Noaha nebol nik zranený. Keď sa mu niečo stane, nikdy si neodpustím, že sa znova uprednostnilo moje bezpečie pred tým jeho. Bože Noah, prečo si si len zabudol vziať nepriestrelnú vestu? Jack sa posadí vedľa mňa. V rukách zviera už tretiu kávu, ktorá je z pola vypitá. Jej čierna farba mi napovie ako veľmi horká je. Pokrčím nosom.

,,Idem na chvíľu von," ozve sa Timothy bez toho aby sa na nás čo i len pozrel. Chápem ako sa cíti, ale jeho postoj voči mne ma bolí. Viní ma za Noahovo zranenie? Ak by som bola na jeho mieste, neznášala by som samú seba. To ja za to môžem. Kvôli mne sa ohrozilo priveľa životov.

,,Nevšímaj si ho, len sa o neho bojí, tak ako my všetci..." prehovorí Jack monotónne. Upije si z kávy a keď sa tmavá tekutina dostane do jeho úst nepríjemne pokrčí obočím.

,,Keby nebolo mňa, nič z tohto by sa nestalo." poviem nahlas svoje myšlienky. Nohy si pritiahnem bližšie k telu.

,,Nie je to tvoja vinna. Nič z toho nie je tvoja vina." Nesúhlasne krúti hlavou. Jeho slová ma však prinútia sa cítiť ešte horšie. Mal by ma preklínať do morku kostí. Všetci by mali. Ja sama sa neznášam za to, čo moja existencia všetkých spôsobuje. Matka mala pravdu.

,,Kvôli mne po vás Pablo ide. To kvôli mne ubližuje ostatným." Protirečím mu. A síce sa moje slová nesú lenivo a nenútene, spôsobujú mi ťažký tlak na hrudi. Jack sa ku mne otočí. S tmavými kruhmi pod očami vôbec nevyzerá ako niekto, kto by ma odpálil v mihu sekundy. Vyzerá ako obyčajný chalan, ktorý sa bojí o svojho kamaráta.

,,Anna, Pablo by po nás išiel tak či tak. Nezáleží na tom či by si sa do toho primiešala ty s tvojimi rodičmi, alebo nie. Chce nás mŕtvych, všetkých."

Jackové slová ma prinútia premýšľať čo také strašné sa medzi nimi stalo. Viem, že sa mu vzopreli a postavili si vlastné impérium. Ale v tomto je viac, než len túžba po moci. Niečo sa muselo stať. Prečo by inak Pablo tak slepo naháňal bandu chalanov? Ak by chcel zabil by ich už vtedy. Ale z nejakého dôvodu to neurobil. Nechal ich žiť a až teraz po rokoch túži po ich krvi. Má to nejaký súvis s tým neznámym dievčaťom, ktoré Timothy údajne zabil? Chcem poznať pravdu, ale na druhej strane sa bojím, čo by spôsobila. Odhalila by všetky hriechy, zverstvá či podvody, ktoré sa uskutočnili. Nie som si istá, či som pripravená im čeliť. Najprv si musím dať dokopy vlastné problémy.

,,Idem za ním," poviem a nečakám na odpoveď. Postavím sa na stŕpnuté nohy. Do chodidiel ma pichá tisíc ihiel. Zatnem zuby a pokračujem v chôdzi. Otvorím vstupné dvere. Tim sa opiera o zábradlie a díva sa na poloprázdne parkovisko. Medzi perami zviera cigaretu. Myslela som, že s tým prestal. Zdĺhavo vypúšťa z úst dym a díva sa ako biele oblaky stúpajú do atmosféry. Postavím sa vedľa neho pohupujúc sa na podrážkach svojich tenisiek. Už-už chcem otvoriť ústa a prehovoriť, ale jeho chrapľavý hlas mi v tom zabráni.

,,Premýšľala si niekedy nad tým čo je potom? Po živote?" Prikývnem a keď si uvedomím, že stále hladí pred seba vydám zo seba jednoduché : ,,Ehm."

,,Ja o tom premýšľam dosť. Vlastne väčšinu času." Prizná sa. Nič nepoviem a nechám ho nech rozpráva. Z časti preto, že neviem čo by som mala povedať a z časti preto lebo sa mi cnie sa jeho hlasom. Povie mi svoje omyly, strachy a všetky veci, ktoré ho trápia. Ja sa spokojne opriem o jeho rameno, počúvam pravidelný rytmus jeho tela. 

,,Neviem si ani len predstaviť, aké  by to bolo bez neho. Vždy bol po mojom boku, keď som ho najviac potreboval. Je jedným z nás. Nemôže nás opustiť." 

Pevne ho objímem v domnienke, že moja náruč odstraší zlé myšlienky, ktoré ho trápia. Bolí ma vidieť ho takého zraniteľného. 

°°°

Z pokojného spánku sa zobudím v okamihu, ako mi začne slnko svietiť do očí. Nepríjemne sa pomrvým a vydám tlmený zvuk nespokojnosti. Moja chrbtica plače nad neprirodzenou polohou v ktorej sa práve nachádzam. Sama nechápem ako som na týchto nepohodlných sedačkách dokázala zaspať. Otvorím oči a prvé čo uvidím je Timothyho tvár. Hlava mu spokojne odpočíva na mojom ramene. Váha jeho tela ma tlačí hlbšie do drevenej sedačky a vyvíja neznesiteľný tlak na moju kostrč. Ale nemám srdce na to odtisnúť ho. Potrebuje spánok. Potichu si povzdychnem a trochu sa narovnám. Pozriem sa na nástenné hodiny na stene predo mnou. Šesť hodín. Rozhliadnem sa okolo a zistím, že Jack opäť stojí pri neďalekom automate a objednáva si ďalšiu kávu. Koľko ich už mal? Timothy sa pomrví a ja na okamih zadržím dych aby ho k  životu potrebná funkcia náhodou nezobudila. 

,,Koľko je hodín?" Jeho ranný hlas ma pohladí ako najkrajšia symfónia na svete. 

,,Spi," poviem mu hoci už teraz mi je jasné, že ma nepočúvne. Posadí sa vzpriamene a z jeho krku vyjde nepríjemné puknutie. Zvraští tvár do unavenej grimasy. 

,,Koľko ?" zopakuje.

,,Šesť," povzdychnem si. Postaví sa na nohy a keď uvidí na chodbe Noahovho otca, celý zrazu ožije. Vydá sa na prieč nemu a ja ho rýchlym, no i tak ťarbavým, krokom nasledujem. Rifľový overal ma všade kúše. Vlasy si počas chôdze stiahnem do nedbanlivého chvosta. 

,,Ako je na tom ?" pýta sa Tim ešte skôr než príde k mužovi v bielom plášti. 

,,Informácie o pacientovi zverujeme len rodinným príslušníkom..."

,,Nechaj si to Daniel," vyštekne Tim. Nervózne postávam za jeho chrbtom, premýšľam či zasiahnuť, alebo nie. 

,,Nie je na tom dobre." Ozve sa napokon.