Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 40.

Anna :

Len čo s Davom prídeme do tmavého prístavu zmocní sa ma zlé tušenie. Rifľová látka overalu ma všade škriabe. Nohy mám po nekonečnej jazde na motorke stuhnuté. Z opaskového púzdra vytiahnem nôž, ktorý Tim zabudol v izbe. Len čo Davov zrak padne na jeho čepeľ, viditeľne zbledne. Môj strach z nožov ma ešte celkom neopustil a nie som si istá, či sa ho niekedy zbavím. Ale naučila som sa ho rešpektovať a pracovať s ním. Moja obratonosť s nožmi je oveľa lepšia než s akoukoľvek inou zbraňou. Smiešne, ako niečo čo mi toľké roky ubližovalo mi môže pomôcť v tých najťažších chvíľach. Potichu našľapujem a snažím sa príliš hlasno nedýchať. V tom neznáma sila schmatne moje rameno. Prv než vykríknem si cudzia dlaň zakryje ústa.

,,Anna?" Jackov prekvapený výraz upokojí mňa aj Dava. Za jeho chrbtom stojí Noah s jedným z našich mužov.

,,Čo tu dopekla robíš?" zasyčí na mňa. Neodpoviem. Namiesto toho sa započúvam do známeho Timovho hlasu. Vídím ho ako čupí na okraji kontajnera a svoj luk mieri na Pabla. Nikdy predtým som ho s lukom nevidela. V mesačnom svite sa jeho zjav zdá takmer neľudský. Pohyby predátora na ňom nikdy neboli tak viditeľné. Je toto vôbec on? Ten čo ma ukrýval vo svojom náručí tak nežne, ako keby som bola zo skla? Ten istý chlapec, ktorý si odo mňa vtedy požičal pero? Azda ma vlastné oči klamú?

,,Neblázni chlapče. My sme tu všetci priatelia. Pamätáš si na Simonovú sestru Sashu?" Pablová ruka smeruje k vysokému blondiakovi. Až teraz si všimnem jeho prítomnosť. Jeho zavalitá postava opäť pribrala na váhe a lesklé čelo je hádam ešte upotenejšie než naposledy. Timothyho výraz tváre sa nezmení. Ak ju pozná, tak to vie veľmi dobre skrývať.

,,Veď vieš, tú čo si tak bezcitne zavraždil po tom, čo sa do teba zamilovala."

Čože? Dych sa mi zasekne v krku a neschopná pohybu sa dívam na scénu predo mnou. Timothyho hlava sa otočí mojím smerom a keď ma uvidí okamžite zbledne. Povedala som to nahlas? Strieborný luk mu takmer vypadne z rúk. Neveriacky sa na mňa díva, nevediac čo robiť.

,,Zabil si ju?" je jediné čo zo mňa vyjde. Doteraz som v sebe živila nádej, že možno za svoje činy nemôže. Vravel, že sa do toho priplietol omylom, že tým ženám nechcel ublížiť. Skutočnosť, že jednu z nich zabil ma obleje ako horúca voda. Páli ma všade, no najviac tesne nad žalúdkom. Vedela som, že už niekoho predtým zabil. Ale tiež som vedela, že tí ľudia boli vinní. Ale toto dievča...

,,Anna, aké milé prekvapenie," Pablov hlas sotva počujem. Viac sa sústredím na Timové prudké výdychy.

,,Zabil si -" môj hlas sa zlomí. Nastane ticho. Otázka visí vo vzduchu a jeho mlčanie mi je mučením. Skloní hlavu a nevydá ani hláska. Prečo nič nevraví ?!

,,Zdá sa, že som prišla práve včas." Ten hlas.... Chôdza blížiacej sa siluety je mi známa. Viem presne kto to je. Keď mesačný svit ožiari jej tvár, všetci zataja dych. Vrátane mňa. Jack s ostatnými vyjdu zo svojich úkrytov. Zbraňami mieria na skupinu ľudí predo mnou. Predovšetkým na ženu v koženej bunde a tvárou podobnou tej mojej. Vzápätí mi výhľad zahalí tmavá látka uniformy. Timothy stojí neohrozene predo mnou, pripravený vyslať prvý šíp. Trochu od neho odstúpim, ako keby ma jeho blízkosť bolela. Zvesí plecia a nečujne si povzdychne.
Zabil nevinné dievča. Behá mi hlavou. Mohol by zabiť aj teba. Nie, to by neurobil. Jeho obranný postoj a spôsob akým ma skrýva za svojim chrbtom sú mi dôkazom.

,,Ešte stále máš potrebu sa schovávať za jeho chrbát?" pýta sa matka povrchne. Urobí k nám zopár krokov vôbec nedbajúc na to koľko zbraní na ňu mieri. Nevníma ich.

,,Ja sa neschovávam," prehovorím. Vystúpim spoza Timothyho tieňa a zaujmem miesto vedľa neho. Chytí ma za zápästie ťahajúc ma naspäť, ale ja sa ani nepohnem. Toto nie je jeho boj, a ani nikdy nebol. To ja som ho do toho zatiahla a iba ja ho z toho môžem vytiahnuť. V okamihu ako matkin zrak padne na moje telo, jej udivený výraz mi dodá viac sebavedomia. Nečakala to. Naposledy keď ma videla som bola vyziabnutá s modrinami a jazvami po celom tele. Teraz stojím na vlastných nohách. Už nepotrebujem matku aby ma vodila za ručičku. Nie, že by to niekedy robila.

,,Musím uznať, prekvapila si ma," povie len tak mimochodom. Tmavé oblečenie ju robí o pár rokov mladšou. Črty jej tváre sú jemnejšie než si pamätám. Hoci sa veľmi nezmenila, je cítiť, že je akosi iná. Možno to je Pablovím vplyvom, aj keď sa mi nechce veľmi veriť, že by sa moja matka dala niekým ovplyvniť. Na to bola príliš veľkú pýchu a tvrdohlavú myseľ.

,,To je všetko čo mi povieš? Po tých rokoch? Vedela si vôbec, že je otec na žive?"

,,Čože?"

,,Počula si. Otec žije." Myšlienka opustí moje ústa prv než ju stihnem zastaviť. Výraz matkinej tváre sa náhle zmení. Díva sa na mňa, ako keby pred ňou stál duch, a nie jej vlastná dcéra. Zbesilo začne krútiť hlavou. Kľakne si na zem a tvár si zaborí do dlaní. Vyzerá takmer zraniteľne. Ale aj v tejto chvíli by dokázala vytiahnuť nož a prerezať mi ním hrdlo bez mrknutia oka.

,,Neverím ti chceš sa mi iba dostať do hlavy ty-"

,,Stačilo Daphne." Slová môjho otca sa roznesú prístavom. Ich ozvena sa stráca v chladnom vzduchu okolo nás. Postaví sa veľa mňa. Hrdo vypne hruď a pohľad, ktorý venuje mojej matke povie všetko namiesto neho. Ona na neho iba hľadí neschopná slova, či pohybu. Oči sa jej lesknú. Postaví sa na nohy a beží k nám. Timothy okamžite vystrelí prvý šíp dnešného večera. Tento je však len varovný. Zasiahne zem tesne pred matkinými nohami a prinúti ju zastaviť sa.

,,Charlie..."

Otec nič nepovie a ja mu za to v duchu ďakujem. Viem, že moju matku stále miluje. Stačilo by málo a povolil by. Odpustil by jej v mihu oka. To nemôžem dopustiť. Nie po tom všetkom, čoho sa dopustila.

,,Zdá sa, že naše malé rodinné stretnutie je úplné. Aké potešenie ťa opäť vidieť Charleston."

,,Kiežby som mohol povedať to isté."

,,Zmenil si sa," zachrapčí s tlmeným talianským prízvukom.
,,Zato ty si sa nezmenil vôbec. Stále posadnutý ženou, ktorú nemôžeš mať? Aké patetické. Aj na teba Pablo"

A presne vtedy a ozve nečakaný výstreľ zbrane. Strieborná guľka preletí okolo otca a oškrie sa o jeho rameno. Zvraští tvár od bolesti a prv než stihne spraviť čokoľvek iné Pablo už viac zbraň nedrží. Tentokrát ju má v ruke moja matka, ktorá ho o ňu jedným rýchlym pohybom pripravila. Hlaveň mieri na jeho hlavu.

,,Povedal si, že je mŕtvy!" skríkne mu matka do tváre.

,,Klamal som," povie ako niečo prirodzené. Jeho ováľna figúra sa húpe z jednej nohy na druhú, ale okrem toho neurobí nič. Ani on, ani jeho gorily. Dokonca to vyzerá, že on sám si praje aby na neho moja matka mierila zbraňou. Pozrie sa na muža po svojej ľavici a nepatrne na neho kývne. Muž dvihne zbraň a namieri ju....priamo na mňa. Skôr než sa stihnem spamätať, je moje telo hodené o zem tým Timothyho. Prikryje ma ako ochranný štít. Jeho srdce divo búši oproti tomu môjmu. Teplo, ktoré mi prinesie je spaľujúce. Zastaví prúd mojich myšlienok presne tak rýchlo ako jeden výstreľ zbrane.

,,Nezabil som ju," šepne. Pozriem sa do jeho očí a vzápätí viem, že neklame. Ich známa farba je jediné čo sa mi zdá v tejto chvíli reálne. Môj jediný záchytný bod. Bolo by pochabé neveriť mu.

,,Anna choď do auta!"prikáže mi matka. V jej hlase je hystéria, ktorá tam predtým nebola. Ozvú sa ďalšie výstrely tentokrát z našich zbraní. Zúfalé výkriky a pach krvi pohltí zahalí vôňu morskej vody.

,,Wilson, zober ju do auta," prehovorí druhýkrát. Na moje prekvapenie, on ani na sekundu nezaváha. Prehodí si ma cez plece a beží k autu. V rozmazaných útržkoch vidím ako telá úbohých žien padajú bezmocne v zemi. Tváre ako vystrihnuté z hororu ma zasiahnu viac než by mali. Nepoznala som tie ženy. Nepoznala. Ale strata je strata.

,,Pusť ma! Musím im pomôcť! Sú tam moji rodičia a-"

Hodí ma do auta, ktoré následne zamkne.