Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 19.

,,Pred pár rokmi sme sa ja a Richard tak trochu zaplietli do jedného z Pablových biznisov. Boli sme ešte deti nevedeli sme, že to môže byť tak veľké. Dával nám balíčky a my sme ich mali predávať..."

,,Aké balíčky ?" vyletí zo mňa. Timothy odo mňa na moment odvráti pohľad a pozrie sa na tancujúci dav okolo.

,,Drogy Anna," povie ťažko ako keby ho to bolelo. Drogy.

,,Keď Pablo zistil, že sme v tomto odvetví až priveľmi dobrí, zveril nám aj odvetvie s alkoholom, zbraňami, nehnuteľnosťami a takto to išlo ďalej. Robili sme všetko, čo od nás chcel, pretože povedzme si úprimne neplatil nám zle. Ale potom nám zveril na predaj inú vec. Richardovi to nevadilo, ale ja som to nemohol viac znášať. Vrátil som sa za rodičmi do New Yorku a pokúsil sa žiť odznova a ostatné už vieš."

A som ticho. Neschopná jediného slova hľadím do zeme a premýšľam nad tým čo mi teraz povedal.

,,Anna, povedz niečo, prosím," vyzeral zúfalo.

,,Čo bola tá posledná vec, ktorú vám zveril ?" spýtam sa a môj hlas sa trasie. Tim sa na mňa beznádejne pozrie a potom povie : ,,Ženy Anna, nútil nás predávať ženy." Šokovane sa na neho pozriem. Odstúpim o pár krokov. Chytím sa za hlavu snažiac sa spracovať ten strašný fakt, že Timothy akého som poznala bol súčasťou niečoho takéhoto. Utiekla som od matky priamo do náručia niekoho, kto by ma mohol predať na trhu s bielym mäsom.

,,Anna," natiahne ku mne ruku,ale ja sebou trhnem. Jeho tvár vyžarovala čisté zúfalstvo.

,,Nechaj ma," poviem a bežím preč. Ďaleko od chaosu, Pabla a hlavne Timothyho. Predieram sa skrz ľudí smerom k východu. Po ceste uvidím Noaha, Jacka a Lea ako stoja opodiaľ a hneď na to počujem : ,,Zastavte ju !" Okamžite pochopia o čo ide a vrhnú sa smerom ku mne. Začnem bežať rýchlejšie, ale nepomôžem si. Cítim ako niekto drží moje zápästie a ťahá ma smerom k sebe. Celý svet sa so mnou zatočí. Padám k zemi a už nevidím nič iba temnotu.

°°°

,,Anna." Pomaly otvorím oči. Okolo mňa je jasne žiariaca belota. Najprv si pomyslím, že som v nemocnici, ale nevidím žiadne steny, posteľ ani doktorov. Je tu iba bielo. Nič viac nič menej.

,,Anna." Otočím sa za zvukom hlasu, ktorý je mi príliš povedomý. Otec. A naozaj. Stojí tak presne taký ako si ho pamätám. Slzy sa mi tlačia do očí. Rýchlo sa rozbehnem smerom k nemu a vletím mu do náručia. Držím si ho tesne pri sebe. Niečo je však inak. Ja ho necítim. Necítim teplo jeho tela ani jeho otrasnú kolínsku a už vôbec necítim tlkot jeho srdca. Pozriem sa na neho so slzami v očiach.

,,Som mŕtvy zlatko,"povie teatrálne. Ako keby to všetko vysvetľovalo.

,,Prečo som tu ?" spýtam sa uplakaným hlasom. Díva sa na mňa s vráskami okolo očí a ani na chvíľu nezaváha.

,,Omdlela si, momentálne si v nemocnici, kde sa ťa snažia oživiť." Predo mnou sa zjaví obraz operačnej sály. Moje telo leží za železnom stole a okolo mňa sa hmýria ľudia v plášťoch. K mojej hrudi prikladajú dve oceľové kocky, ktoré ma pri kontakte s mojou kožou vymrštia do akéhosi mŕtveho pohybu. Napadne ma, že toto som už videla v nejakom filme. Oživovanie elektrickými šokmi je dnes bežná vec, ale vidieť ako vám prikladajú defibrilátor k hrudi nie je celkom príjemná záležitosť.

,,Som mŕtva ?" spýtam sa.

,,Áno, ale nie dostatočne na to aby si skutočne umrela. Si len v takom povedzme medzištádiu." A potom sa zjaví ďaľší obraz. Je to záber nemocničnej chodby. Ľudia sedia na lavičkách pred operačnými sálami a čakajú ako dopadnú osudy ich milovaných. Ale tam úplne na konci sedí chlapec s tmavými vlasmi a temnými smutnými očami. Hlavu si drží v dlaniach a pomaly narieka. Je bledší než stena vedľa neho. Tmavé kruhy lemujú jeho uplakané oči. Chodbou sa ozýva iba chlapcové šepkanie : ,,Mrzí ma to Anna. Tak strašne moc ma to mrzí. Nemal som ťa nikam brať, mal som na teba dávať väčší pozor. Milujem ťa Anna. A budem pred týmito dvermi sedieť až pokiaľ sa neprebudíš." Obraz zmizne a ja sa pozriem do otcovej tváre.

,,Je to dobrý chlapec Anna, iba urobil v živote veľa chýb. Nesmieš ho kvôli tomu odsudzovať."

,,On predával ženy oci," namietnem.

,,Ale skončil s tým, utiekol od toho a chcel začať odznova. Nenechaj minulosť pripraviť vás o budúcnosť." Z ničoho nič sa miestnosťou ozve otrasný zvuk. Tlačím si dlane k ušiam, ale aj napriek tomu mám pocit, že sa mi ten zvuk prevŕta do hlavy. Otec sa mi začne strácať pred očami.

,,NIE !" skríknem. Natiahnem ruku a chcem sa ho dotknúť, ale je preč a mňa opäť zahalí temnota.

°°°

Timothy :

Dnes je to siedmy deň od toho čo Anna upadla do kómy. Sedím pri jej posteli každý jeden deň a výčitky ma trhajú zaživa. Je to všetko moja vina. Nemal som jej to povedať. Alebo ešte lepšie nemal som sa jej vôbec pliecť do života. Mohla mať manžela, deti a veľký dom. Teraz visí na hrazde medzi životom a smrťou, kvôli mne. Pamätám si, keď som ju stretol prvýkrát. Sedela schúlená v lavici s kapucňou na hlave. Bola tak krásna. Žiarila medzi ostatnými ako diamant. Ani len nevedela o tom ako neskutočná bola. Ostatní pri nej ako keby len tleli. Ona svietila. Schovávala sa za kapucňami a priveľkými mikinami. Neviem prečo chcela toľkú krásu schovávať. Neskôr keď som sa dozvedel o jej matke, myslel som, že zošaliem. Roky ju týrala a ubližovala jej. Ako mohla jej mohla ublížiť ? Niekomu kto je krehký a nežný ako kvietok. Odviezol som ju preč v domnienke, že jej už nič a nik neublíži. Ale mýlil som sa. Sklamal som na plnej čiare. Pozriem sa do jej tváre a vidím všetko na čom mi kedy záležalo. Jej pokožka je ľadová a mŕtvolne bleda. Jej perám chýba tá rozkošná ružovosť. Vlasy ležiace na mäkkom vankúši sú čierne ako perie havrana a hebké ako hodváb. Napriek tomu, že je s väčšej časti mŕtva je to stále ona a stále je očarujúca. Keď sa na ňu dívam, je to ako keby prišiel anjel a vzal ma do neba. Chytím jej ruku a schovám ju do dlaní. Jej rezné rany už sú takmer neviditeľné. A v tom z ničoho nič sa jej prsty pohnú. Myslím si, že sa mi to iba zdá, ale potom sa to stane znova. Pozriem sa jej do oči a jej mihalnice sa chvejú ako motýlie krídla. Zničene otvorí oči. Moje srdce sa zastaví. Z môjho hrdla vyjde hlasný výkrik : ,,Doktor !"