Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 44.

,,Ako sa cítiš?"

,,Lepšie, ďakujem."

,,Nepotrebuješ vodu, jedlo alebo..."

,,Nie Tim, som v poriadku."

Položím dlaň na Timothyho napätý chrbát. Jeho vysoká figúra zatieňuje tú moju. Do malej nemocničnej izby prenikne len zopár lúčov svetla. V poloprázdom priestore môžem vidieť presne pod akým uhľom sa dotknú podlahy. Noah zložený na bielom lôžku sa na ne s úsmevom díva, ako keby sa vôbec nič nestalo. Nevyzerá, že by ho niečo trápilo. Pôsobí spokojne. Ako keby smrť bola len malá ranka z minulosti, ktorá časom zanikne. Som, však rada, že to takto berie. Že si to nepripúšťa. Na druhej strane, Tim s tým ešte stále bojuje. V noci ho jeho vlastné obavy niekoľkokrát vytrhli zo spánku. Hoci mi povedal, že to nič nie je, neverím mu to. Ako by som mohla, keď vidím ako sa mu v očiach odráža nočná mora, aj napriek tomu, že je deň?

,,Rozprával som sa s tvojim otcom, o pár dní by ťa mali pustiť domov," Timothy tie slová povie úľavne, ako keby sa nevedel dočkať kedy sa jeho kamarát vráti. Noahová tvár pri zmienke o jeho otcovi zmeravie. Od operácie jeho izbu nenavštívil. Nemôžem mu to zazlievať. Po rokoch konečne videl svojho syna, ktorý ležal na nosidlách celý od krvi. To nie je niečo, čo by si rodič prial. Ale vyhýbať sa vlastnému synovi mi príde zbabelé.

,,Myslíš si, že mi odpustí?" Noahov hlas ma bodne do srdca.

,,Jasné, že ti odpustí. Je to predsa tvoj otec." Posadím sa na okraj jeho postele a chytím jeho studenú dlaň. Povzbudivo sa na neho usmejem.

,,Opustil som ho a zabil nevinných ľudí, vážne si myslíš, že mi odpustí?" Sarkazmus, s ktorým vypľuje tie slová na mňa pôsobí ako studená sprcha. Prv, než si všimne moje mierne zaváhanie Timothy odpovie za mňa : ,,Nie si zlý človek Noah. Ver mi, tvoj otec ti odpustí." Noahová nálada sa o niečo zlepší. Presne to teraz potreboval. Kamaráta ako je Timothy. V nemocnici strávime ďalšiu hodinu a keď za nami príde sestra, že je už po návštevných hodinách, sme nútený odísť. Rozlúčime sa s Noahom a vrátime sa späť domov.

•••

Timothy mi nonšalantne otvorí dvere a odstúpi nabok. Vstúpim dnu a počkám na neho aby zaujal miesto pri mojom boku. Len s ťažkosťou viem, ako správne našľapovať v týchto hriešne drahých lodičkách. Tisíckrát som Máriu prosila, aby mi ich nedávala, ale ako ona povedala, ,,je to nutnosť". Červená sukňa šiat sa hýbe pod mojimi pohybmi. Hodvábna látka hladí moje telo a akosi upokojí moje bujaré vnútro. Vďaka nej mi ani len nenapadne spraviť akýkoľvek prudký pohyb. Timothy mi ponúkne rameno a ja sa ho, ako svojho záchranného kruhu, s radosťou schytím.
,,Máte rezerváciu ?" príde k nám mladý čašník.
,,Áno," usmejem sa na neho a on prestane nervózne podupkávať jednou nohou.
,,Meno?"
No skôr nez stihnem čokoľvek povedať sa ozve Timothy.
,,Wilson."
Jeho hlas vyšle elektrické prúdy naprieč mojou chrbticou. Jeho tón je položený nižšie než zvyčajne. Pozriem sa na neho, najprv váhavo obávajúc sa toho čo by som na jeho tvári mohla vidieť. Ostré lícne kosti má vystúpené a oči mu blčia sťa sto čertov. Neviem, čo ho tak veľmi podráždilo. Ale ani ja, ani mladý čašník to radšej vedieť nechceme. Privedie nás k nášmu stolu, celkom vzadu. Som si celkom istá, že Timothy objednal tento stôl zámerne. Ale kedže mi byť vzdialená od spoločnosti nesmierne vyhovuje, nepoviem mu na to nič. Odsunie mi stoličku a pomôže mi posadiť sa. Uhladím si sukňu aby nebola pokrčená a ruky si zložím do lona. Tim sa posadí vedľa mňa a ani z ďaleka si nedbá na svoju vystretú chrbticu tak veľmi ako ja.
,,Ako idú veci s Pablom?" spýtam sa, pretože je to prvá vec, ktorá mi príde na jazyk. Povzdychne si a chytí ma za ruku. Jeho milé gesto ma zaskočí a tak si zrejme aj všimne môj prekvapený pohľad.
,,Dnešok nie je o Pablovi," jeho veta okolo mňa krúži a sťahuje moje hrdlo.
,,A o kom teda?" trápne sa zasmejem.
,,O nás."
,,O nás?"
Prikývne a ja sa snažím čítať v jeho očiach. Ich tmavá farba by zmiatla nie jedného človeka. Málo ľudí videlo ako svetlé v skutočnosti boli. Možno sa báli hľadieť do nich natoľko uprene aby zbadali ten malý rozdiel v odtieňoch. Alebo ho nikdy natoľko nepoznali aby videla ako sa v šťastných chvíľach rozžiaria.
,,Našiel som tvoj denník," pokojne sedí, čaká na moju reakciu. Denník. Môj denník. Srdce sa mi asi na sekundu zastavilo. Nikdy som nebola fanúšik tých klišé vecí, ako keď Vám chalan niečo poviem a vaše celé bytie sa zrazu zastaví. Ale skutočne to tak bolo. V skutočne som sa zastavil. Škoda však že to nebola žiadna romantická formula, ktorá to spôsobila.
,,Nechcem, aby si mala pocit, že ho musíš predo mnou skrývať." Ale tým len priložil drevo do ohňa.
,,Je to môj denník Tim!" skríknem takmer neveriacky. Už len fakt, že si dovolil narušiť moje súkromie mi ublížil. Istým spôsobom ma zradil.
,,Bál som sa, dobre?!"
,,Bál si sa?"
,,Bál som sa, že by si sa..."
,,Zabila?"

Jeho následné ticho je mi odpoveďou. Klamala by som, keby som povedala, že som nad tým neuvažovala. Bolo by o dosť ľahšie len tak odísť. Ale neviem čo bude po smrti. Či sa zbavím trápenia, len aby som objavila nové. Svojim priznaním mi potvrdil to, čo som si myslela už dávno. To preto z môjho dosahu odstránil takmer všetky ostré predmety. Žiadne nože, žiletky či zbrane.

,,Neurobila by som to."

Nedôverčivo sa na mňa pozrie a ja neviem, čo viac dodať aby mi uveril. Ako mu mám povedať, že by som nedokázala žiť bez neho? Nevedela by som zniesť pomyslenie na svet, v ktorom on nie je. Tak veľmi ho ľúbim. Ako mu to však povedať? A ak by som tak učinila, veril by mi? Hoci je to naivné a patetické, ale naozaj bol on môj jediný záchytný bod. Len vďaka nemu som tu stále bola, stále dýchala.

,,Verím ti."