Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 30.

Nehýbe sa.

Raz v živote príde ten moment, keď sa vaša myseľ zastaví na jednom slove, vete, myšlienke. Nemôžete sa pohnúť ďalej. Neviete ako prijať vzduch do vašich pľúc aby to nevyzeralo umelo. Hľadíte pred seba a stojíte. A svet okolo stojí tiež. Nie je to ako spomalený záber, pretože ten by znamenal pohyb, ktorý je momentálne neuskutočniteľný. A tento moment neprišiel keď sa ma matka snažila zabiť, keď som pred ňou utekala, alebo keď otec zomrel. Prišiel teraz. Presne vtedy keď sa jeho bezvládne telo dotkne zeme a ja si uvedomím svoje činy. S myšlienkou, že som ho zabila príde zrýchlenie. Neviem presne čo sa stalo, všetko naokolo je rozmazané. Rozbehnem sa k nemu a padám na kolená veľa jeho tela. Šepkám jeho meno, ako jedinú modlitbu zúfalstva, ktorú poznám. Priložím ucho k jeho ústam. Nedýcha. Začnem resuscitovať. Beznádejne si schovám hlavu do dlaní a plačem. Zrazu začujem smiech. Najkrajší smiech aký som kedy počula.

,,Tim ?"

,,Keby si videla svoj výraz !"

On to predstieral. Myslela som, že som ho stratila, že som ho zabila rovnako ako otca a on to iba predstieral. Udriem ho päsťou do brucha a postavím sa.

,,Magor !" syknem.

Chytí moju ruku a stiahne si ma do lona. Zovrie ma v svojom vrúcnom objatí a nepustí ma ani napriek mojim protestom.

,,Nechaj ma !" poviem podráždene a začnem sa mykať. To ho prinúti sa znova smiať. Odtiahne sa odo mňa, ale moje ruky nepustí. Prinúti ma pozrieť sa mu do očí.

,,Neznášam ťa."

Slabo sa usmeje a moja tvár ostáva kamenná.

,,Tak to je smola, pretože ja ťa milujem." Môj dych sa mi zasekne v hrdle. Srdce mi bije tak hlasno, že sa bojím že ho môže počuť. Všetko teplo, ktoré v sebe mám sa mi nahrnie do tváre.

,,Č-čo ma ?"

,,Milujem ťa," povie bez otáľania či hanby. Pozrie sa na naše prepletené prsty. Zahryzne si do spodnej pery a usmeje sa.

,,Tim ja..."

,,Je v poriadku, keď to necítiš rovnako. Myslím tým, že sme spolu len krátko a..."

Zapriem ruky do jeho ramien a položím ho na zem. Svoje pery priložím na tie jeho a až potom si dovolím zatvoriť oči. Naše pery sa začnú synchronizovane hýbať. Na malý moment sa odtiahnem aby som mu mohla zadychčane oznámiť : ,,Milujem ťa."

A potom to už išlo samo. Vymenil naše pozície. Teraz som bola ja tá, ktorá ležala na zemi. Bozkával ma vášnivo ako keby ma nechcel nikdy v živote stratiť. Pritiahla som si ho bližšie. Doteraz som nevedela, že hladujem. Jeho pery sa stali najdelikátnejším jedlom na svete. Som pokrytá bozkami. Každý kúsok môjho tela je ním požehnaný. Obaja sme horúci ako deti Slnka. Na ničom inom nezáleží. Pokiaľ je pri mne a ja môžem cítiť jeho prítomnosť nič ma netrápi. Zemetrasenie ? Pff. Záplava ? Prežiteľné. Jeden deň bez neho ? Neuskutočniteľné. Každým dotykom mu prepadávam viac a viac. Hraje na mojich strunách elegantne, precítene.

,,Ehm."

Vzápätí od seba odskočíme, ako keby nás horúčava našich tiel popálila. Môj chrbát narazí do najbližšieho stromu. Na chílu zadržím dych a snažím sa ho ustáliť. Pozriem sa na osobu, ktorá vyrušila naše malé...ehm no to je vlastne jedno. Chalani, ktorých sme s Jackom vyradili hneď nazačiatku na nás hľadia s ústami dokorán. Obleje ma hanba, keď zistím, že horná časť môjho tela je celkom nahá a chlapci majú perfektný výhľad na môj odhalený dekolt. Timothy si to všimne a vrhne sa predo mňa presne tak aby na mňa ich zvedavé oči nedovideli.

,,Čo tu chcete ?!" Je naštvaný. Poriadne naštvaný. Nemrhám časom a rýchlo na seba natiahnem uniformu. Keď som plne zahalená obaja sa postavíme.

,,My-y sme vám prišli oznámiť, že hra sa s-skončila," povie nesmelo blondýn s červenými tvárami zatiaľ čo jeho kamarát sa na mňa díva ako na kus mäsa.

,,Fajn, teraz vypadnite !" jeho tón sa nezmenil. Aj keď som oblečená Tim ma aj tak majetnícky skrýva za jeho polonahým telom. Pristihnem ako lačne sa dívam na pohyb jeho svalov pri každom nádychu. Chalani sa vystrašene poberú preč a Tim si značne vydýchne.

,,Nemusel si byť taký hrubý," poviem karhavo.

,,Musel, pretože inak by si ťa obzerali ako skurvený exponát v múzeu." Nemienim sa s ním ďalej hádať pretože viem, že má pravdu. Namiesto toho ho jemne pobozkám a vezmem a ruku.

,,Poď." Ťahám ho smerom k lúke. Pridám do kroku a onedlho bežím. Tim odmieta zaostávať a snaží sa ma predbehnúť. Nedám mu na to ani najmenšiu šancu a rozbehnem sa rýchlejšie. Dávam pozor aby som nezakopla o hrubé korene stromov pod mojimi nohami. Prídeme na hranicu lúky. Už z diaľky vidím, že sme poslední, kto chýba. Niečo mi však nesedí. Všetci stoja ako sochy okolo jedného muža. Rozbehnem sa rýchlejšie, keďže z tej vzdialenosti nie som schopná rozoznať jeho tvár. Poznám ho. Viem, že áno ešte predtým než ho uvidím. Niečo vnútri mi napovedá, že musím ho vidieť.

,,Anna spomaľ !" Nespomalím. Moje pľúca ma štípu a nohy nezvládajú tempo, ktoré som nasadila. Pribehnem k skupine a Timothy je hneď za mnou. Predieram sa skrz ich telá. Odsúvam ich jemne na stranu aby som mohla prejsť. Môj nasledovník taký mierny nie je, usudzujúc podla protestov za mojim chrbtom. Cez hlavy ľudí vyšších ako ja stále neznámeho muža nevidím. Keď sa konečne dostanem do stredu kruhu, môj pohľad okamžite mieri k človeku predo mnou. V šoku ostanem stáť. Jeho sivé oči obkolesené vráskami na mňa hľadia so šťastím aj smútkom. Hrdo vypne hruď a pristúpi bližšie.

,,Anna." Jeho hlas je presne taký ako si ho pamätám. V hlave sa mi prehrajú všetky detské spomienky, ktoré mi ostali. Práve teraz som iba krok k psychickému zrúteniu. Ako to, že je tu ?

,,Mal si byť mŕtvy." Je jediné, čo som zo seba schopná dostať. Uškrnie sa a kľudne odpovie : ,,To ty tiež, zlatko."

Cítim ako ma niekto zatlačí do chrbta a postaví sa vedľa mňa.

,,Anna, kto je ten muž ?" Timov hlas ma prinúti sa na chvíľu spamätať. Bolestne sa na neho pozriem. Nenúť ma to povedať. Prajem si aby mohol počuť čo sa mu snažím povedať.

,,Kto to je ?" povie podráždene. Zovrie ruky do pästí. Nevydám ani hláska. A ani nemusím, pretože on prehovorí za mňa.

,,Som jej otec."