Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 11.

Trevora Linsona poznám už niekoľko rokov. Jeho rodičia boli obchodní partneri môjho ocka. Nemám ich rada, a Trevora priam nenávidím. Je namyslený, malicherný, pohodlný a arogantný. Ako sa mám za niekoho takého vydať ? Už niekoľko dní nad ničím iným nepremýšľam. Dnes sa majú Linsonovci vrátiť z Atlanty. Zatiaľ čo matka upratuje, ja som sa tajne vyparila. Momentálne sa nachádzam v centre mesta. Moje nohy ma vedú všade a pritom nikde. Všimnem si ako okolo mňa presviští čierna motorka. Nebolo by na tom nič zváštne, ak by sa tesne za mojím chrbtom neozval škripot pneumatík a následná zmena smeru motorky. Začujem Timothyho hlas volať moje meno. Blúzniš. Už si sa úplne zbláznila. Lenže, volanie neprestáva. Prudko sa zvrtnem na päte a narazím do pevnej hrude. Rukami sa o ňu zapriem, aby som udržala balans. Pod bruškami prstov cítim splašené bitie srdca. Vzhliadnem k jeho tvári. Je to on.

,,Anna," šepne, ako keby nemohol uveriť, že som to naozaj ja. Pokladám ruku na jeho lícnu kosť a ubezpečujem ho, že som pri ňom. Svoje paže obkrúti okolo mňa a privinie si ma k sebe tak pevne, že som prinútená vydýchnuť kyslík, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach.

,,Kde si sa mi túlala ?" spýta sa. Snažím sa príliš si nepredstavovať jeho zničený výraz. Sústredím sa na vôňu cigariet, ktorou ma obklopí. Takto voní domov. Po chvíli sa odtiahne a pozrie sa mi do očí. Díva sa na moju tvár, ako keby na nej bolo čo študovať.

,,Čo sa stalo ?" pýta sa znova. Pri spomienke na svadbu sa mi hrnú slzy do očí. Cítim silné nutkanie povedať mu o tom. Viem, že môžem. Už iba ten prihlúpy pocit bezpečia, ktorý pri ňom mám, ma uisťuje, že ma nesklame.

,,Chcú ma vydať Tim," rieknem pomaly. Môj hlas sa chveje ešte väčšmi než moje telo. Nastane ticho. Jeho tvár sa mení ako počasie. Keď zmätok v jeho hlave ustane, nahradí ho typický zamračený výraz.

,,Vydať," povie bez citu a chladne. Dlho som nepočula tento jeho tón. Je desivý. Ako keby ho posadol diabol a vzal mu hlas. Znova je ticho.

,,Tim prosím, kľudne na mňa krič, rozbíjaj autá okolo, čokoľvek. Len nebuď ticho, prosím. To mlčanie ma zabíja." Plačem.

,,Za koho ?"

,,Trevora Linsona," vzlyknem. A presne toto je moment, kedy za všetok pokoj, ktorý v sebe mal rozpadne.

,,ČO ?!" skríkne. Pár ľudí sa otočí, ale nikto nám nevenuje priveľkú pozornosť. Pozriem sa do zeme.

,,Zbaľ si veci, dnes o polnoci odchádzame," povie pevne.
,,Čo ?"
,,Počula si." A odíde.

°°°

Dnes večer náš dom nie je naším domom. Je svetlý a živý. Matka nesedí na gauči s fľašou v ruke a ja nie som zavretá v podkroví. Ukladám na stôl päť tanierov a k nim päť príborov. Všetko je až príliš úhladné a bezchybné. Predtým náš dom pripomínal skôr rozpadajúcu sa mučiareň. Teraz je ako z porcelánu. Krásny a krehký. O chvíľu sa rozbije. Ozve sa domový zvonček. Matka vyštartuje k dverám a mňa ťahá so sebou. O chvíľu odídeš. S Timom. Pripomínam si. Siahne po kľučke a otvorí dvere. Manželský pár v strednom veku stojí na priedomí. Úsmev na ich tvárach je priširoký, neprirodzený. Celé toto je iba obyčajná fraška. Všetci sa tvária, že sú niekto úplne iný. A čo je dôležitejšie, ja sama sa tvárim, že som niekto úplne iný.

,,Lily, Eduard, rada vás opáť vidím," uvíta ich mama.

,,Aj my teba Daphne, bolo to už dávno, čo sme sa naposledy videli," obaja sa usmievajú ako keby som stáli na červenom koberci. Obaja prídu ku mne a potrasú mi rukou. Ďalej nasledujú zdvorilé frázy typu ,,Aká si peknučká" a ,,Ako si vyrástla" dnu vojde aj tretia osoba. Trevor. Je starší než si ho pamätám. Jeho brada je hranatejšia a nos užší. Síce o kus narástol, ale aj tak nie je ani zďaleka vyšší než Timothy.

,,Anna," usmeje sa.

,,Trevor." Moje znechutenie je očividné. Jeho kútiky mierne klesnú, ale jeho nadšenie ostáva. Hostia vojdú dnu a ja kráčam za nimi v tesnom závese. Usadíme sa za stôl. Kedže som išla posledná, jediné voľné miesto mi zostalo veďľa Trevora. Chcem chytiť operadlo stoličky a odsunúť ju, ale Trevor je rýchlejší. Vyšvihne sa na nohy a odsunie mi ju aby som sa mohla pohodlne posadiť. Za iných okolností, by bol jeho skutok milý a džentlmenský, ale toto je Trevor. U neho aj milé skutky vyzerajú ako podlizovanie. Každý jeden pohyb, ktorý vykoná mi je proti srsti. Linsonovci sa postia do vášnivej debaty s mojou matkou. Títo ľudia radi rozprávajú, ale ja nemôžem porozumieť ani jedinému slovu. Trevor sa tiež občas zapojí, ale ja radšej mlčím. Úpenlivo premýšľam nad dnešnou polnocou. Až iba pri myšlienke na útek mi v žilách koluje adrenalín. Môj žalúdok je plný tlejúcich uhlíkov. Čakajú na čo i len malú iskru, či plamienok, ktorý by ich znova rozžeravil. Ten pocit ma zabíja každý deň. Chcem odísť a moja túžba mi postupne prerastá cez hlavu. Bolestivo zaskučím, keď pocítim ostré kopnutie pod stolom. Matkin intenzívny pohľad ma trhá na kusy.

,,Prepáčte, čo ste vraveli ?" opýtam sa pani Linsonovej, aj keď si nie som celkom istá, čo niečo povedala.

,,Pýtala som sa, či by si nechcela stráviť prázdniny v našom sídle." Vraví mi to takým tónom ako keby som bola malé nechápavé decko. Trevor v rukách tuho zviera vidličku a netrpezlivo čaká na moju odpoveď. Popravde, ani len omylom by som nechcela stráviť prázdniny v tej odpornej snobskej vile, ale som si viac než istá, že matka má na to celkom odlišný názor.

,,Popremýšľam o tom," poviem nakoniec. Večera sa pomaly vlečie. Keď konečne nastane čas odchodu, mám chuť vyskakovať dva metre vysoko.

,,Zbohom Anna," príde ku mne Trevor. Škrobene umiestnim ruky na jeho chrbát. Čo najskôr sa odtiahnem a zhlboka sa nadýchnem. Dvere sa zatvoria a my s matkou osamieme. Nemusím mať bohvieaký titul aby som vedela čo bude nasledovať. Neboj sa. Nohy ma odnesú do kuchyne rovno pred matku s nožom v ruke. Toto bude naposledy. Zajtra budeš žiariť ako ranné slnko. Budeš znovuzrodená. Prirýchlo vystriem ruku pred seba. Čepeľ je veľmi presná. Štipľavá bolesť mi pulzuje v ruke. Ako mäsožravá rastlina mi vytrvalo zožiera ruku. A ako ľudský život, bolesť v sekunde vyhasne. Ruku si prekryjem bielou šatkou, ktorú zvieram v ruke. Čistá látka nasiakne krvou. Ako príliv pláva až do stredu snehobielej textúry.

,,Choď" prikáže. Neváham ani sekundu. Rozbehnem sa do podkrovia. Stupienky na rebríku beriem po dvoch a padacie dvierka doslova rozrazím. Po tvári sa mi kotúľa pár neposlušných sĺz. Spod postele vytiahnem tašku a začnem s balením veci. Netrvá mi to dlho, keďže môj majetok nie je veľký. Nezabudnem si zbaliť denník a ockovu fotku.

°°°

Je pár minúť pred polnocou keď začujem hádzanie kamienkov do okna. Rýchlo vyskočím z postele a podídem k obloku. Timothy stojí pred našim autom a chrbtom sa opiera a obrovský čierny Range Rover. Vo svetle pouličných lámp vidím ako sa usmieva. Vezmem svoju taškou do rúk a bežím pomaly aby som nezobudila matku, ale aj dostatočne rýchlo na to aby som cestou zhodila pár vecí. Tlkot môjho srdca mi hraje v ušiach. Taška sa mi pri behu hompáľa zo strany na stranu. Prídem k dverám, ale zistím, že sú zamknuté. Mysli. Všimnem si, že okno v predsieni je mierne pootvorené. Šikovne cezeň prehodím tašku a vyšvihnem sa hore na parapet. Timothy ma už čaká na druhej strane a pomáha mi zliezť. Vezme moju tašku a hodí ju na zadné sedadlá. Naskočíme do auta a Timothy prudko dupne na plyn. Okná máme stiahnuté a newyorský vzduch sa mi hrá s vlasmi. Vrčanie motora je nabité oslobudzujúcim nábojom slobody.

,,Dokázali sme to," poviem ,,my sme to dokázali !" To už kričím. Tvár mu skrášľuje odzbrojujúci úsmev. Tieň noci sa hrá s kontúrami jeho tváre. Vždy keď prejdeme pod pouličnými lampami jeho tvár sa na pár sekúnd rozžiari. Jeho telo je uvoľnené, až na dlane, v ktorých kŕčovito zviera volant. Predlaktie ma posiate žilami. Pôsobia takmer zastrašujúco. Ale ja sa ich nebojím. Toto sú tie dlane, ktoré ma držali s takou nehou ako keby som bola zo skla. Pozriem sa svoje zapästia. Pri pohľade na svoje rezné rany sa takmer usmievam. Už žiadne jazvy, žiadna matka.

,,Áno, áno dokázali Anna," šepne a vezme moju dlaň do svojej. Vrúcne mi ju zviera a dáva pozor na cestu.