Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 5.

Ľudia v jedálni sa hrnú k pultu s jedlom ako nenásytné pirane. Lizzy sa zo mňa už niekoľko minút snaží dostať akékoľvek informácie o Timovi. Jay sedí vedľa mňa a je nútený počúvať štebotanie mojej kamarátky.

,,Anna, no tak ! Veď ťa ten najviac sexy chalan zviezol na motorke !" karhá ma. Jay vedľa mňa sa zamračí a pomrví sa na mieste. Toto Lizzyne nové prehlásenie je mu očividne proti srsti. Pomaly prežúvam a znudene pozorujem Lizzy predo mnou.

,,Pokiaľ si si ešte nevšimla, tak Anna nezdieľa tvoje nadšenie," odsekne Jay. Venujem mu ďakovný pohľad, ale Lizzy rečniť neprestane.

,,Ja som na tú motorku ani len nenasadla dobrovoľne, prinútil ma !" rozčúlim sa. Nedôverčivo si ma premeria. Lizzy mám svojim spôsobom rada, ale niekedy mi začne pekelne liezť na nervy ako teraz.

,,A čo mal potom znamenať ten úsmev ráno ? Pokiaľ si si nevšimol tak Anna sa nikdy neusmieva."

,,Aký úsmev ?" pýta sa Jay zaskočený. Nepokojne sa na mňa pozrie, ale Lizzy mu odpovie za mňa.

,,Keď zosadla z jeho motorky a rozprávali sa spolu," šteboce. Zamračím sa na ňu.

,,Ja už musím ísť," postavím sa. Tácku s jedlom nechám na stole. Potrebujem sa čo najskôr dostať z jedálne. Nechcem sa s Lizzy pohádať iba kvôli Timothymu. Školské chodby sú prázdne a tiché. Bez zvyčajného ruchu sa zdajú byť osamelé. Predlaktie ma začne štípať. Aj ono má toho už dosť. Je toho na mňa priveľa. Keby som neexistovala, všetko by bolo ľahšie, ale nemôžem umrieť. Bojím sa, že keď umriem, tak sa matka načisto zblázni a ublíži niekomu ďalšiemu.  Vojdem von pred školu a posadím sa na betónové schody. Rukami si zakryjem oči. Niekedy rozmýšľam, aké by to bolo, keby ocko nezomrel. Pravdepodobne by som stále bola kapitánka roztlieskavačiek a chodila s Jayom. Áno, chodili sme spolu. Po ockovej smrti som sa s ním rozišla. Uvedomila som si, že som ho vždy brala ako kamaráta. Nehnevá sa na mňa kvôli tomu. Sme v pohode. Ja som v pohode. Ozve sa zvonenie. Ignorujem ho a stále sedím na tvrdom betóne. Pri najhoršom poviem, že mi bolo zle. Je mi z toho celého. Som uväznená v tom istom kruhu. Stále tá istá lavica, tie isté tváre a odsudzujúce pohľady. Predtým som mala veľa kamarátov. Všetci, okrem Lizzy a Jaya ma po otcovej smrti opustili. Je to smutné, ale taká je realita, ktorú nezmením.

,,Anna ?" Otočím sa a hľadím do tváre prekvapenému Timovi. Možno som predsa len mala ísť do tej triedy. Nechcem ťa s tým chlapcom viac vidieť. Matkin hlas sa mi varovne ozýva v hlave. Fakt je, že Tim mi pridáva iba zbytočné problémy.

,,Nechaj ma Tim," poviem potichu. Nemám silu. Postavím sa. Chcem okolo neho prejsť, ale chytí ma za zápästie.

,,Anna..."

,,Nechaj ma Tim !" skríknem. Môj hlas sa na konci zlomí. Do očí sa mi nahrnú slzy. Rýchlo sa mu vytrhnem a bežím preč. Neviem kam idem, ale tu viac nebudem. Nohy ma zavedú do centra. Zastavím pri malej fontáne. Posadím sa na jej okraj. Prstami rozčerím studenú hladinu. Všetci sa niekam ponáhľajú. Nikto sa ani na sekundu nezastaví ,aby si odpočinul. Húfy ľudí sa ženú do firiem, nákupných centier a škôl. Trúbenie taxíkov mi treští v hlave. Typický New York.

°°°

Prechádzam sa nočným mestom. Okolie žiari. Pamätám si ,ako ocko nazval New York mesto svetiel. Mal pravdu, vždy ju mal. Teplota klesá. Ľudia okolo majú na sebe kabáty, ale ja som iba v mikine. Pomaly sa blížim k nášmu domu. Nechcem sa tam vrátiť, ale nemám na výber.

,,Ale, ale ahoj maličká," ozve sa za mnou pevný mužský hlas. Neznámy muž stojí za mnou a oplzlo si ma premeriava. Otočím sa a pokračujem v chôdzi. Chytí ma za ruku a hrubo ma pritiahne k sebe. Začnem sa metať. Kopnem ho do slabín. Jednou rukou si chytí rozkrok, ale jeho zovretie na mojej ruke ešte zosilnie.