Little Too Much // Shawn Mendes FF

Kapitola 35.

Hlas môjho brata ma prinúti sa otočiť. Richardov pohľad behá medzi mnou a tým hajzlom. Podíde bližšie. Ako vždy je odetý v obleku s vlasmi dôkladne vyčesanými dozadu. Niekedy mi tá jeho perfektnosť fakt lezie krkom. Nie som vôbec ako on. Zatiaľ čo o je vždy ten elegantný, prefíkaný had ja som ten magor v čiernom a so zakrvavenými hánkami. Richard sa vždy snažil vyvarovať boju. Ja som ho vyhľadával. Nemohol som sedieť a nerobiť nič. Od našich tínedžerských čias sa nič nezmenilo. Stále tí istí problémoví bratia, ktorých sa všetci boja.

,,Charleston, rád ťa opäť vidím," Richard sa uškrnie a podá mu pomocnú ruku. Zaujímalo by ma odkiaľ sa do frasa oni dvaja poznajú. Charles si utrie krv z pier a potrasie Richardovi rukou. Nahlas si odfrknem. Nechce radšej potrasť hlavou o stenu ?

,,Nápodobne Richard, mrzí ma že sa vidíme za takejto ošemetnej situácie," usmeje sa ako keby o nič nešlo. Trochu sa od nich vzdialim naspäť k monitorom. Všimnem si na ňom našich mužov. Ich postup je presne taký ako pri každej akcii. Obkľúčili Pablových mužov a teraz čakajú na signál.

,,Musíš ospravedlniť môjho brata, vždy to bol muž činu, doslova," zasmeje sa. Zatnem zuby. Jeho smiech sa mi prevŕtava do hlavy. Ako veľmi toxický môže byť ľudský smiech ?

,,Stále lepšie ako byť ten s plnou hubou rečí, všakže braček ?" zavrčím na neho. On sa iba zasmeje a vezme Charlesa do druhej miestnosti. Myšlienka na tých dvoch spolu sa mi ani trochu nepáči, ale neobťažujem sa ísť za nimi. Dave mi podá vysielačku so slabým prikývnutím. Všetko je pripravené. Priložím si ju k ústam a vydám povel : ,,Páľ"

Anna :
Sedím na parapete a hľadím z okna na dianie vonku. Skupina mužov cvičí na prednom dvore. Všetci sú oblečení v čiernych uniformách, ktoré obopínajú ich telá. Ich pohyby sú presné a smrteľné. V tejto formácii vyzerajú skôr ako perfektné stroje než obyčajné ľudské bytosti. Z rýchlych výpadov, ktoré vykonávajú mi príde trochu nevoľno. Chýba mi pokojná ulica, ktorú som zvykla vídať z podkrovia. Deku obtočenú okolo môjho tela chytím sa okraje a schovám ich v mojich dlaniach. Chýba mi pocit, ktorý mi dávalo pokojné susedstvo. Dvere do izby sa otvoria a dnu vojde Timothy. Jeho oči spočinú na mojej postave sediacej v okne. Na chvíľku sa zastaví a hľadí na mňa snažiac sa príjsť na to prečo preboha sedím na studenej parapete. V zápetí ma uvedomenie udrie po hlave. Pripadalo si ako divá zver osvetlená prednými svetlami auta. Rýchlo sa postavím na nohy a chytím sa steny predchádzajúc pádu. Neviem prečo sa cítim ako keby na prichytil pri niečom protizákonnom. Ale môj zvyk z domova nie je učite niečo o čom by sa bežne dalo diskutovať. Vlastne, nič čo sa toho miesta týkalo sa do bežnej konverzácie nehodilo. Keď si všimne ako polovystrašene, polozahanbene sa opieram o stenu, prehovorí.
,,Ako sa cítiš ?" spýta sa. Neviem prečo situácia medzi nami nastane taká trápna. Bosé nohy ma začnú oziabať a tak sa postavím na posteľ. Zakryjem ich hrubou perinou a až potom prehovorím.
,,Je mi fajn." Nespoznávam vlastný hlas. Je studený s flačikmi bolesti. Ako keby moje hrdlo krvácalo. Tim sa na mňa stále díva. Posadí sa vedľa mňa a perinu, ktorá ma zakrýva. Jeho náhla blízkosť mi spôsobí hormonálnu erupciu. Ruky sa mi začnú potiť a tak ich schovám do perín.
,,Premýšľal som, že či by si nechcela ísť pozrieť chalanov. Stále sa na teba pýtajú, chýbaš im." Fakt, že niekomu chýbam ma hlúpo zahreje pri srdci. Nepamätám si či som niekedy niekomu chýbala. Jediní kamaráti ktorých som mala boli Lizzy a Jay. Vezme moju dlaň a schová ju medzi svojimi. Drží ju jemne ako keby sa mohla každú chvíľu rozbiť. Moja pokožka vyzerá neprirodzene bledá v porovnaní s tou jeho.
,,Aj oni mi chýbajú," poviem a je tomu naozaj tak. Ich pestré osobnosti mi vždy akosi vedeli zlepšiť deň bez sebemenšieho snaženia.
,,Chcela by si ich vidieť ?" Jeho nálada sa náhle zmení. Na perách sa mu pohráva malý úsmev. Nadšene sa na mňa pozrie čakajúc na odpoveď. Nemôžem ho sklamať. Nie keď vidím ako veľmi rád by bol keby som viac komunikovala s jeho kamarátmi. Prikývnem na znak súhlasu. Naozaj ich chcem vidieť, ale necítim sa ešte na to opustiť bezpečie mojej izby.
,,Ale mohol vy si im prosím povedať aby oni prišli sem ? Neviem či som schopná vyjsť von...." Nedopoviem a svoj zrak upieram na dvere. Tim stisne moju ruku a jeho paže si ma pritiahnú k sebe.
,,Zariadim to neboj sa," pošepne a ja unavene prikývnem. V poloľahu sa otočím sa pozriem sa do jeho tváre. V poslednom čase som ho videla iba párkrát. Maria vravela, že má veľa práce so stopovaním Pabla. Viem, že je to pravda, ale aj tak si myslím, že sa bál ma navštevovať viackrát. Videla som jeho bolestný výraz keď ma uvidel sedieť na posteli bez duše. Vládlo medzi nami zvláštne napätie. Celý ten čas som mala pocit ako keby nevedel čo robiť, ako sa ku mne správať alebo viesť so mnou akúkoľvek konverzáciu. Ako keby som bola bomba a mohla každú chvíľu vybuchnúť.
,,Chýbal si mi," pošepkám mu ako keby to bolo tajomstvo, ktoré som v sebe držala už pridlho. Keď povie, že aj ja som mu chýbala spokojne sa usmejem. Je príjemné vedieť, že ma potrebuje rovnako ako ja jeho. Zmierlivo sa schovám v jeho náruči a nechám biele periny aby ma obklopovali. Nohy ma už neoziabajú, ale aj tak ich radšej spod periny nevytiahnem. Vzápätí sa dvere otvoria a moje telo stŕpne. Timothyho pohľad okamžite miery ku dverách. Cítim ako sa jeho dych na sekundu zastaví. Dnu vojde Richard so svojim zvyčajným úsmevom na tvári. 

,,Anna, aké príjemné ťa opäť vidieť," zapradie. Oprie sa o zárubňu a prekríži si ruky na hrudi. Timothy sa okamžite postaví na nohy a prechádza do defenzívy. Chytím ho za ruku a pokrútim hlavou. 

,,Rada by som povedala to isté Richard, ale vieš aké city k tebe prechovávam," nútene sa usmejem. Nemyslím si, že mám dostatok síl na hádku s Richardom. Je zváštne vidieť inú tvár než Timothyho alebo Mariinu. 

,,Ou," chytí sa za srdce a predstiera, že sa ho moje slová dotkli. Smiech opustí jeho hrdlo a ja túšim po tom odrezať si uši.

,,Čo chceš Richard ?! Dobre vieš, že sem nemáš chodiť!" Timothyho slová sa od neho odrazia a jeho úsmev nevädne. Namiesto toho vojde do miestnosti a postaví sa pár metrov od nás.

,,Tuto Charleston mi hovoril svoj nápad. Myslím, že by si ho mal ešte zvážiť." Timothyho oči sa všoku rozšíria. Jeho päste sa začnú triasť a ja sa zmätene pozriem na Richarda. Potom to príde...Charleston. Do miestnosti vstúpi ďalšia osoba. Má na sebe rovnakú čiernu uniformu ako muži, ktorých som videla cez okno. Aj napriek jeho veku je jeho postava vyšportovaná a tvár zachovaná. 

,,Otec..." šepnem ublížene.