Shut up Payne!!! [SK]

72

  **

Sedela som na posteli, nohy som si objímala rukami a pohľad som upierala na fotku mojich rodičov a starkých... Fotka bola z mojej oslavy, bola som tam iba malé dievčatko.
Už vtedy mal ocko aj dedko sklon k tomu, neustále ma ochraňovať. Dávali na mňa pozor a ja som ich za to vždy obdivovala a milovala.
Chrbtom ruky som si utrela slzu a potlačila vzdych, keď sa ozvalo jemné zaklopanie a hneď na to sa dvere otvorili. V tlmenom pásiku svetla som rozpoznala Liamove neposledné vlasy. V ruke držal podušku a hľadel na mňa.
"Starká mi povedala, že by som mal spať u teba a starký akosi neprotestoval, očividne to už vzda... ty plačeš?" Liam zmenil tému uprostred vety a piatimi rýchlymi krokmi bol pri mojej posteli.
Usadil sa mi konča nôh jemne ma chytil za lýtka a potiahol ma za ne až k nemu.
Moje nohy som tak prehodila cez jeho a on mi jednu ruku ovinul okolo pása.
"Čo sa deje?" spýtal sa ma, jeho nos sa jemne dotýkal môjho pleca a pobozkal ma tam.
"On... starký... on... n povedal, že je z náš šťastný. A že... že ockovi by si sa páčil... že... si je istý, že sa o mňa dobre postaráš..." šepla som pomedzi vzlyky a objala som ho. Chcela som sa k nemu pritúliť a už ho dnes nepustiť. Môj Liam.
"Ľúbim ťa Lacey.." šepol a ja som sa potichu zasmiala.
"Stále mám v brušku motýlikov, ak to povieš," priznala som a potom som mu pozrela do očí, ktoré by som rozoznala aj v tom slabom svetle, ktoré tu bolo.
"Chcela by som, aby si mohol mojich rodičov spoznať. Páčili by sa ti. A aj ty im. Viem to... Chcela by som... Chcela by som vedieť, kto tú autonehodu spôsobil. Neverím, že to bol len hlúpy šmyk. Ocko jazdil skvele... "
"Lacey... Lacey upokoj sa... neplač..." Liam ma jemne tíšil, palcami mi utrel slzy stekajúce po lícach a pobozkal ma na čelo.
"Buď so mnou... dobre? Nemyslím len dnes, prosím, buď pri mne navždy.." zasmoklila som a pritisla som sa k nemu. Už nikdy som sa od neho nechcela odlepiť.

***

 "Kam ideš?" ozvalo sa za mnou. Obula som si aj druhú topánku a otočila sa k Liamovi. Prezeral si ma, moje oblečenie a tašku, dáždnik, ktorý stál opretý o stenu. Na jeho tvári sa odzrkadlilo znepokojenie, ktoré som cítila aj v jeho hlase. Jeho budem musieť ubezpečovať oveľa dlhšie ako moju starkú. "Na cintorín. Vieš, to špeciálne miesto, o ktorom som ti hovorila." pošepla som. 

"Ale..je už neskoro." dodal hneď. Vytiahla som si spod bundy vlasy a skontrolovala svoje vrecká. Zúfalo ma sledoval ako som odignorovala jeho nepohodlie z mojej neskorej vychádzky. 

"Tak poď so mnou." natiahla som k nemu ruku. Liam ako vždy zaváhal.
Nikdy mi na to neodpovedal, ale mala som pocit, že nerád hovoril o mojich mŕtvych rodičoch. Dokázal ma vždy presvedčiť, keď som chcela ísť za nimi. A ja som ho poslúchla. Teraz však bol posledný deň u mojich starkých a ja som ich musela vidieť.
"Lacey... ráno budeme mať dostatok času, kým..."
"Nie." tvrdo som mu odsekla. Nahneval ma spôsob, akým ma chcel znova obalamutiť rečičkami. V konečnom dôsledku, jeho tam nik nenúti chodiť. Aspoň nebudem musieť brať na neho ohľad, keď ma zlomí smútok.
"Vrátim sa o hodinu, možno dlhšie. Nečakaj ma a pokojne choď spať." zamrmlala som. Ešte raz som skontrolovala sviečky, ktoré mi dala babka a zapaľovač, ktorý budem taktiež potrebovať. Chcela som im doniesť aj čerstvé kvety, pretože moja mama milovala kvety...
"Lacey..." pocítila som na ruke tvrdý stisk, dvihla som k nemu zrak. Liam náhle celý zbledol, uvoľnila som tvrdý pohľad, keď som videla ako rýchlo dýcha.

"Prepáč, ale ja tam nemôžem ísť. Nemôžem.." pošepol mi roztrasene. Spojil naše čelá a znova a znova sa mi ospravedlňoval.

  ***

"Naozaj nepôjdeš so mnou?" spýtala som sa potichu, žmúriac do tmy ktorú prerážali iba svetlá dedovho auta, ktoré si Liam požičal.
"Nie.." šepol meravo. Ani na mna nepozrel. Smutne som vystúpila z auta. Dúfala som v jeho podporu.
Moje kroky smerovali dnu na cintorín. Necítila som sa divne, anu vystrašene, že sem idem takto v noci. Robila som to už toľko krát..
Už automaticky ma nohy niesli k tomu miestu, kde ležia mamička a ocko.. Moji rodičia! Moji mŕtvi rodičia.
Pomaly som zastala na mieste, sledovala som chladný kameň, ktorý mal skrývať ich telá.
"Ahoj mami... oci..." šepla som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Čo som si vlastne myslela? Že to dokážem? Teraz..? V období, keď sa mali tešiť so mnou..?
"Chýbate mi.. veľmi. Budem sa vydávať... viete.. Tak veľmi by som vás tu chcela.. tak veľmi..." vzlyky už celkom ovládali môj hlas a vlastne aj nezastaviteľné trasenie celého môjho tela.
"By som vás... vás... chýbate... potrebovala by som... vás... tu..." Klakla som si.. nedobrovoľne. Na nohách by som sa neudržala. Plakala som, vzlykala, šepkala ako mi chýbajú a vôbec si nepripúštala, ako hystericky môžem pôsobiť.
"Lacey.. si v poriadku.." Pár pevných rúk ma chytil za plecia a ja som pocítila Liamovu vôňu. Nebola som v poriadku.. No malo by zmysel priznat sa..?
Že som zbabelec.
Že som decko.
Že som slaboch.
Malo by to zmysel..?