Shut up Payne!!! [SK]

31

"Poď sem..." šepol a pritisol ma k sebe. Hodil po Jackovi jeden pohľad, akoby si kontroloval, že už od neho nehrozí žiadne nebezpečenstvo a potom sme pomaly prešli do spálne, kde ma posadil na posteľ.

"Nechceš niečo? Vodu? Čaj?" spýtal sa a kľakol si k posteli... k mojim nohám.

"Nie," šepla som a prikryla si tvár dlaňami. Zase som sa rozplakala a celá roztriasla.

"Lacey, všetko bude v poriadku. Sľubujem," povedal a pevne ma chytil za zápästia. Odtisol mi ruky a prinútil ma pozrieť sa mu do očí.

"Čo ak sa mu niečo stane? Vyzerá, že je na tom vážne zle. Budeš mať problémy," vyslovila som svoje obavy a on sa pousmial.

"Teší ma, že ťa viac zaujíma, či ja budem mať problémy, než to, či bude ten magor v poriadku. Pozri, sľubujem, že všetko bude dobré. Chris nám pomôže..." hovoril a uprene mi hľadel do očí. Jemne ma hladil po predlaktiach a pokúšal sa ma upokojiť.

Strhla som sa, keď sa ozvalo rázne klopanie.

"To bude Chris. Hneď som pri tebe..." šepol, rezko sa postavil a odišiel z izby. Počula som, ako sa rozprávajú, pán Christopher bol zrejme vytočený, pretože zdvíhal hlas. Potom sa rozleteli dvere spálne a on vošiel, nasledovaný Liamom.

"Ach Bože, Lacey. Dúfal som, že to nebude nič vážne, ale z Liamovho hlasu som počul obavy už v telefóne. Mali by ste ísť do nemocnice. Odveziem vás? Alebo..."

"Nie!" zahriakla som ho rázne a pokrútila hlavou. "Žiadne nemocnice!"

"Nechcem ísť do nemocnice...len dostaňte toho bastarda z nášho bytu..." znova som sa rozplakala, mala som pred očami ako tam leží.

"Asi je v šoku..." pošepol pán Christopher Liamovi, ten mu ľútostne prikývol.

"Choďte ho dať..PREČ!" zjačala som, keď na mňa len zízali a ani sa nepohli. Na čo čakali?

Cukli hlavami, môj hlas bol naozaj nepríjemný. V skutku mi bolo jedno akým spôsobom sa zbavia Jacka, nechcela som ho mať vo svojej blízkosti už ani minútu navyše. Ani živého, ani v bezvedomí, ani mŕtveho.

"Fajn, fajn.." Liam si sadol ku mne na posteľ.

"Postarám sa o to, vždy som sa o teba postaral, vieš to však?" chytil moju tvár do rúk a pozeral mi priamo do očí. Jemne som prikývla.

"Sľúb mi, že sa odtiaľto nepohneš, kým sa nevrátim. My s Chrisom zatiaľ..." ťažko prehltol a odmlčal sa.

"Lacey, povedz to!" naliehal, keď som si nečinne prezerala jeho ubolenú tvár. Čoho všetkeho bol schopný dopustiť sa... pre mňa....

"O-ostanem tu." vykoktala som sa, spokojne vydýchol a prilepil svoje pery na moje.

"Poďme Liam.." pán Christopher si vyčistil hrdlo, aby nás slušne upozornil na jeho prítomnosť. Ešte mi vtisol posledný bozk do vlasov a obaja zmizli za dvermi. Zložila som si ruky do lona a tíško plakala. Zdalo sa mi to, že som tam sedela len minútu, keď boli obaja späť. Napäto som pozrela na Liama, jeho výraz sa mi nepáčil.

"Je preč..." pošepol a zaklial. Takže to naozaj bola len minúta....

"A čo to znamená?" spýtala som sa potichu a sledovala, ako do spálne vbehol pán Christpher.

"To znemená, že musíte hneď zavolať políciu! Poviete im, že tu bol a vyhrážal sa vám. Že ho Liam zbil, ale bolo to v rámci sebaobrany. A potom ušiel," povedal premyslene a ja som pozrela na Liama, ktorý vzal do ruky svoj mobil. Vytočil číslo a nervózne začal chodiť po izbe. Odrecitoval presne to, čo mu povedal pán Christopher a potom na nás pozrel.

"Niekoho sem pošlú," povedal a pán Christopher spokojne prikývol.

"A ešte niečo. Liam spomínal, že ten... Jack, hovoril, že sa s vami stretol na ulici. Čo tým myslel?" spýtal sa a ja som sklopila pohľad. Teraz mi to prišlo ako hlúposť, nepovedať to Liamovi.

"Lacey, je to dôležité," povedal pán Christopher a ja som pomaly prikývla.

"Idem ešte zavolať Scar, že budem meškať..." povedal a pomaly sa vzdialil. Ja som zostala sama s Liamom, ktorý na mňa s očakávaním hľadel.

"Nebudeš kričať?" spýtala som sa potichu skôr, ako som začala hovoriť, čo sa vlastne stalo.

***

Mohla som vidieť ako sa mu nosné dierky rozšírili hnevom.

"Ten sukin syn..." zavrčal.

"...on sa opovážil prísť až sem...." žasol nad Jackovou drzosťou. Už som radšej nepokračovala v opisovaní toho, ako ma Jack škrtil rovno pod našim balkónom.

"Lacey, toto si mi mala povedať!" zasyčal. A je to tu...

"Už ťa naozaj nemôžem spustiť z očí..."

"Prepáč.." bez síl som povzdychla.

***

"Takže si to zopakujme ešte raz a pekne od začiatku..." policajt sa natiahol sediac oproti mne na kuchynskej stoličke. Povzdychla som. Toto musela byť zlý sen.

"Kráčali ste priamo k dverám tohto obytného domu..." odmlčal sa a pozrel na mňa. To som ho mala doplniť? Hrali sme sa na hádanky, alebo to bola vážna výpoveď o tom, ako som bola napadnutá a ešte k tomu aj za bieleho dňa?

"...áno, chcela som zazvoniť, nemala som totiž kľúče..." nevrlo som zavrčala.

"...musel ma čakať v aute. Potom ma napadol a začal škrtil. .." znova som si urobila prestávku, všetko sa mi v hlave opäť objavilo. Ten policajt nemal tušenia čo robí. Stretol sa niekedy s pojmom sekundárna viktimizácia? Kedy obete neustálymi výsluchmi a nútenými výpoveďami prežívajú traumu znova a znova? A ten jeho odmeraný prístup, vedela som, že mi neverí.

"...škrtil ma tak silno, že som nemohla dýchať!" päsťou som udrela do stola. Snáď to už tomu policajtovi konečne dôjde.

"Pokoj, Lacey..." pošepol varovne Liam, keď uvidel ako sa policajt nespokojne zatváril nad mojim správaním. Položil obe ruky na moje plecia a jemne ich stisol.

"Povedala by som vám k tomu viac, ale nedostatkom kyslíka som stratila vedomie!" vyprskla som arogantne. Nech už odíde, lezie mi na nervy. Liamove prsty sa znova zaryli do mojich pliec. Asi sa bál, že v hneve poviem niečo, čo nemám.

"A čo sa nestalo?..." zasmiala som sa absurdne. "....Jack ma opäť vyhľadal a vyhrážal sa mne a môjmu....priateľovi.." mierne som sa zasekla. Pozrela som hore na Liama, ktorý stál priamo za mnou, usmial sa.

"Vyhrážal sa nám a... mám hovoriť pomalšie, alebo si to stíhate zapísať?" spýtala som sa protivne, policajt len pomrvil ústami.