Shut up Payne!!! [SK]

60

***
"Na zdravie." ozval sa Liam spoza novín, keď som si kýchla.
"Ďakujem.." vysmrkala som si nos do vreckovky. Hlavu som mala ako balón a v hrdle ma strašne škriabalo. Priala som si, aby tento nekonečný let už skončil. 
"Si v pohode?" noviny pedantne zložil a pozrel na mňa.
"Hej.." prikývla som rýchlo, keď som si znova priložila vreckovku k tvári. Ďalšie kýchnutie.
"Nebudeš chorá?" pochybovačne si ma prezrel.
Musel to hovoriť? Snažila som sa tieto symptóny ignorovať! Už len to by mi chýbalo... trepať sa po koncertoch s teplotami a plným nosom. 
"Asi máš aj teplotu.." natiahol ruku k môjmu čelu. Chvíľu ju tam nechal a potom súhlasne prikývol. 
"Som v pohode Liam. V pohode. To prejde.." nepríjemne som ho ubezpečila. 
"A si tiež nervózna. Vždy si takto nervózna, keď na teba niečo lezie..." 
"Čo sa deje?" spýtal sa Harry, ktorý sa vracal zo záchoda.
"Lacey je chorá.." povzdychol Liam a pozrel na neho. Jasné, ďalšia starosť navyše. 
"Ja nie som-" Liam ma umlčal pohľadom, chystala som sa na neho znova vybehnúť. Chytila som sa za hlavu, keď som zacítila ostrú bodavú bolesť. To mám za to...
"Lou, bude pri hotely nejaká lekáreň?" spýtal sa Liam, len neurčito pokrčila plecami. 
"Ja žiadne lieky nechcem!" zavrčala som a znova si kýchla. Harry ustúpil, mal by to urobiť aj Liam, som momentálne jasný bacilonosič. 
"Oh, skús toto." Harry mi hodil skoro cez celé lietadlo nejakú krabičku, Liam ju pohotovo chytil. 
"Je to na prechladenie, jedna tabletka pred spaním a ráno budeš znova v pohode." žmurkol na mňa a sadol si na svoje miesto. Pochybovačne som sa pozrela na Liama.
"Pi.." prikázal. Vložila som si do úst ten údajne zázračný liek, ktorý ma dostane z toho prekliateho prechladenia a zapila ho vodou.

"Ale aby si vedel, tomuto moc neverím a..."
"Ak mi tu povieš nejaký starecký recept tvojej starkej, tak ti dám na zadok. Budeš sa liečiť tak, ako to má význam, rozumieš?" prevrátil oči a vzal mi z ruky prázdny pohár. 
"Och láska, milujem keď si dominantný," povedala som ironicky a nahodila anjelsky úsmev. 
"Ja viem..." zasmial sa a poslal mi vzdušný bozk. "A teraz sa pripútaj, budeme pristávať..." 
***
Zvalila som sa do postele a spokojne zavrela oči. 
"Aspoň si daj dole topánky," povedal Liam a posadil sa vedľa mňa. 
"Nechce sa mi..." zamraučala som a zavŕtala som sa hlbšie do podušky. Práve sme sa konečne dostavili na hotel a ja som bola na smrť unavená. 
"Si tvrdohlavá ako mulica, Lacey," zasmial sa potichu a začal mi pomaly dávať dole topánky. Cítila som, ako topánky nasledovali nohavice, no bolo to príjemné a pohodlné ako v tých prekliatych, úzkych nohaviciach. 
Zastavila som ho, až keď mi začal dávať dole tričko.
"A teraz akože robíš čo?" Unavene som otvorila oči a podvihla som obočie. 
"No tak, pokoj Lacey... vidím, že si unavená a potrebuješ si pospať. Chcem ti len obliecť moju mikinu, bude ti v nej teplejšie..." šepol a pomaly ma nadvihol, aby mi mohol dať tričko dole. Oprela som sa mu o hruď, čelom som sa opierala o plece a nechala ho, aby mi navliekol svoju zelenú mikinu, ktorú som zbožňovala. 
"Ale budeš ležať so mnou, že?" šepla som, keď som si zase ľahla, už spokojne zababušená v jeho mikine. 
Naslepo som pred seba natiahla ruku v snahe nahmatať ho. 
Chytila som ho za límec trička a ťahala ho k sebe. 
"Ak chceš...." vydýchol a nechal sa mnou stiahnuť k sebe.

"Mami? Oci?" zvolala som. Prešla som do našej kuchyne, nenašla som ich večerať za stolom ako vždy.
Veď bol čas večere...
"Mama nič nenavarila?" začudovala som sa, keď som videla, že chladnička je prázdna.
Vždy chcela, aby som pravidelne jedla...
"Oci?" so zaklopaním som vošla do jeho pracovne. 
"Do riti.." nedala som si pozor na ústa, keď som videla, že jeho zbierka kníh je preč. Preč...
Vykradol nás niekto? 
Našiel pre nich otec v dome lepšie miesto? 
"MAMI!" skríkla som, teraz už vážne s obavami.
Prečo mi do kelu nenechali odkaz, že budú meškať? Nie som tu jediná nezodpovedná...
Vošla som do ich spálne, všade v dome bola prekliata zima! Kto vypol kúrenie?
"Čo to do pekla..." ostala som stáť vo dverách. Izba...bola...prázdna. 
"Nie.." ustúpila som. Začínala som cítiť v hrudi napätie, strach a úzkosť. 
"Nie!!" skríkla som a rozbehla sa dole po schodoch. Vybehla som z domu a poobzerala sa. Náš trávnik nebol pokosený minimálne mesiac...
"Pani Swanová!" skríkla som na našu susedku a rozbehla sa k nej. 
"Ne-nevideli ste mojich rodičov?" zadychčane som sa spýtala. 
"Koho?" nechápavo sa ma spýtala. Bože, tá jej skleróza.
"No mojich rodičov, Jane a Davida. Sú to vaši dobrí priatelia, bývajú tu vedľa..." dúfala som, že si spomenie. Prečo si na mňa nespomína? To som sa tak veľmi zmenila? 
"Oh, vy myslíte Newmanovcov?" prekvapivo sa spýtala, začala som rýchlo prikyvovať. To boli moji rodičia. Moji milovaní rodičia. 
"Ah.." povzdychla a v očiach sa jej objavili slzy. Prečo do pekla plače? 
"Tí pred pár mesiacmi zahynuli pri dopravnej nehode. Pokoj ich dušiam.." vzlykavo ma chytila za ruku a potom pokračovala ďalej k svojmu domu.
Toto musí byť zlý sen...Moji rodičia nemôžu byť mŕtvi!
Moja mamka a ocko....
"Nie.." zaplakala som. Utrela som si slzy a zbadala pri našich dverách dvoch policajtov. Jemne zaklopali na dvere a čakali. 
"Ideeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeem..." ozvalo sa veselé zvolanie.
Moje...zvolanie.
Urobila som pár krokov k domu, totálne zmätená. Ako som mohla byť tu aj ... tam? 
Dvere otvorilo veselé, bezstarostné dievča. Uterákom si sušilo vlasy, ktoré si práve nafarbila, hoci vedela, že ju jej mama za to roztrhne ako žabu.
Ja som si tie vlasy nafarbila....
"Je mi to ľúto, ale vaši rodičia..." policajt sa odmlčal. Z tváre mi okamžite zmizol hravý úsmev, z roztrasených rúk mi vypadol uterák. Pozerať sa na svoje zrútenie bolo ešte horšie ako ho zažiť. 
"Nie!" skríkla som a zalapala po vzduchu.