Shut up Payne!!! [SK]

30

"Nie, nie, určite tie hodinky idú dopredu..." zavrtela som tvrdohlavo hlavou. Nemohlo to predsa ubehnúť tak rýchlo. Povzdychla som. 
"Chvalabohu idú načas..." s ľahkosťou sa vyšvihol von z postele. Sledovala som ako kráča do kúpeľne a ako za sebou zatvára dvere. 
Z môjho hrdla sa mi vydralo zavrčanie, päsťou som udrela do matraca. To nemôže byť pravda. Nezlomil sa ani po takomto skvelom...dni? Mala som v sebe nádej, celý čas som dúfala...No, bol to len ďalší neúspešný pokus. 
Naozaj to bude znova o tom istom? 
Zavrtela som nesúhlasne hlavou. Nie. Nie. Už žiaden krok dozadu. 
Otočila som sa mu chrbtom, keď vyšiel z kúpeľne, aby nevidel, že zmáčam vankúš slzami. 
Pocítila som na posteli pohyb, ležali sme vedľa seba ako dvaja cudzí ľudia.    

Spí? Alebo je ešte hore? Risknem to... Pomaly som vstala. Bez pohybu ležal ďalej. Výborne. Obišla som posteľ a vyšla zo spálne. V obývačke som sa posadila na pohovku a zadívala sa na fotku na poličke. Ja a Liam. Naša jediná spoločná fotka. 
Prečo to musí byť tak komplikované? Prečo nemôže byť ako iný chlapi? Chrbtom ruky som si utrela slzy, no objavili sa tam zase. 
Vyrušil ma až príšerný buchot na dvere. Niekto do nich mlátil päsťami a kopal. 
Pomaly som k nim prišla a pozrela sa kto je za nimi. 
"Bože... Nie..." šepla som, keď som cez to prekliate sklíčko vo dverách uvidela Jacka. 
"Lacey, kto to je?" ozvalo sa za mnou, až som poskočila. 
"Jack.." vydýchla som a otočila sa k Liamovi. Natiahol na seba tepláky a postavil sa tesne za dvere. 
"Choď do spálne!" prikázal mi, no ja som odmietavo pokrútila hlavou. 
"Lacey! Ja som sa nepýtal, či chceš, ja hovorím, aby si tam odišla! Hneď!" skríkol a ja som sa rezignovane stiahla do spálne, no nezavrela som. Postavila som sa medzi dvere a sledovala, čo sa deje. Liam otvoril dvere a Jack sa hneď vrútil dnu. 
"Dúfal som, že mi otvoríš ty! Keď som sa minule stretol s Lacey na ulici, hovorila, že to ty môžeš za to, čo sa dostalo do jej výpovede!" zavrčal a Liam po mne hodil jeden rýchly, no rozzúrený pohľad. 
Ak sa toho dožijeme, zabije ma, že som mu o mojom minulom veľmi milom stretnutí s Jackom nepovedala. 
"A čo je teba po tom? Ty sa od nej máš len držať ďalej... rozumel si?" zreval Liam a pokúsil sa ho vytlačiť z bytu.    

Každá akcia vyvolá reakciu. Jackovi, súdiac podľa jeho nahnevaných očí, sa odísť z nášho bytu veľmi nechcelo. Zahnal sa päsťou okolo Liamovej hlavy, udrel však len vzduchoprázdno pretože sa môj chlapec šikovne uhol. 
"Vypadni!" Liam hlasno zareval, zdrapil Jacka za golier bundy. Vtedy však prišla nečakaná rada a Liam stratil prevahu, bolestný povzdych vyšiel z jeho úst.
"Prestaňte!" párkrát som už bola rozhodnutá, že ich rozdelím, avšak z minulých skúseností som vedela, že sa do ich bitiek nemám miešať. Liama by to len viac naštvalo. 
"Dosť!" skríkla som, keď spolu 'pretancovali' z chodby. Pri tom ako sa navzájom obíjali o protiľahlé steny, sa im podarilo zhodiť zrkadlo, ktoré viselo nad obuvníkom. 7 rokov nešťastia ... ah fajn. Srdce sa mi zovrelo za každým, keď Liam schytal úder. 
"Prestaňte!!" zaprosila som. Zakryla som si vystrašene rukou ústa, Liam bolestne stonal na zemi. Jeho tvár bola...zničená od úderov. Chcela som mu ísť pomôcť postaviť sa, tvrdo som však narazila chrbtom o stenu. Zaskučala som. Jackova ruka sa obkrútila okolo môjho krku ako naposledy. A ja som sa znova zúfalo snažila uvoľniť zovretie jeho prstov aj napriek tomu, že som sa svoje nechty zabárala do kože na mojom krku. 
"Ľutujem deň kedy som sa s tebou zaplietol. Priniesla si mi samé problémy, suka..." Jack si odpľul. 
"Naser si..." zasyčala som, Jack zosilnil svoj stisk. 
"Ani som ťa nepretiahol..." zasmial sa. "...možno by som mal... ako bolestné za to väzenie.." márne som sa snažila kopať a strkať, jeho ruka nepustila moje hrdlo. 
Za Jackovým chrbtom sa zjavil týčiaci sa Liam, zdrapol Jacka za rameno, otočil ho k sebe a päsťou ho udrel priamo do tváre. Bola som voľná, zošuchla som sa po stene na zem, snažiac sa chytiť vzduch pre moje pľúca. 
"Kurva, už nikdy na ňu nesiahneš, rozumel si?" zareval Liam a pritlačil ležiacemu Jackovi koleno na hruď. Mal v sebe znova toľko sily a toľko hnevu...
"Zabijem ťa, ak sa k nej ešte niekedy priblížiš, zabijem!" Liam pokračoval vo vyhrážkach, po každom druhom slove uštedril Jackovi tvrdý úder. 
"Liam, prestaň, veď ho zabiješ.." vzlykajúc som ho prosila. Nepočúval ma. Po štvornožky som sa k nemu priplazila a chytila jeho ruku vo vzduchu skôr, než znova ....
"Prosím..." pošepla som vzlykajúco. Rýchlo ho pustil, akoby sa mu konečne do uší dostal môj vzlykot a vzal do náruče mňa. Rozplakala som sa ešte viac. Vydesene som cez Liamove plece pozerala na krvou pokrytého Jacka. Mykla som sebou vystrašene, keď Jack bolestne povzdychol. Bol to však len povzdych, žiaden jeho pokus znova zaútočiť.
"Shh.." moja láska mi odvrátila hlavu od hrozného pohľadu. Prinútil ma postaviť sa, držala som sa jeho doráňaného tela najtesnejšie ako to len šlo. 
"Chris, potrebujem ťa u mňa doma..." hlesol Liam do telefónu. Nebol to dlhý telefonát, pán Christopher musel ihneď súhlasiť. "Si v poriadku?" odtlačil ma od seba, aby mi mohol pozrieť do tváre. Zavrtela som hlavou.