Shut up Payne!!! [SK]

35

Ako prvé ma napadlo, spýtať sa na ňu pána Chsristophera, no bol už večer a ja som nechcela rušiť, keď som si na stole všimla kľúče od jeho auta a napadol mi šialený plán. Schmatla som kľúče a svoju bundu. Len rýchlo som zamkla a vyletela z bytovky. Kráčal po ulici, už bol skoro na konci. Plecia mal zhrbené a pozeral do zeme, no aj tak som mohla s istotou povedať, že je to on. Spoznala by som ho kdekoľvek. 

Rozbehla som sa k jeho autu a nakoniec som bola rada, že nedal na moje rady a nekúpil si biele. Čierne ma lepšie ukrylo. 

Naštartovala som a vyrazila smerom, ktorým odišiel. Zastavila som na kraji ulice a sledovala, kam pôjde ďalej, až keď zašiel za roh som zase vyrazila, aby si nevšimol svoje auto. Takto som to robila ešte asi päť ulíc, než zastal pred vysokou budovou v ktorej bola, luxusne vyzerajúca reštaurácia. 

Len z diaľky som zahliadla kučeravý vlasy tej štetky. Sledovala som, kde by som mohla zaparkovať, potrebovala som miesto, kde by ma nebolo vidno, no ja by osm mala perfektný výhľad. Na moje šťastie sedela hneď pri okne a tak som v pokoji mohla zastaviť na konci parkoviska. Videla som, ako si k nej Liam sadá, no nebola šanca že by spoznal svoje auto, keďže mu výhľad kazilo niekoľko ďalších vozidiel. 

Prišla k nim čašníčka a obaja jej niečo povedali. Nevidela som síce presne ich tváre, no Liam mal postoj, ako keď je veľmi naštvaný. Niečo, ako keď sa hádal s Jackom a ona vyzerala, že jej je to jedno. 

"O čo tu dopekla ide?" spýtala som sa skôr sama pre seba a naďalej sa krčila v aute s pohľadom upreným na tých dvoch.

Podľa Liamovho výrazu tváre som si bola sto percent istá, že ja a Danielle sme sa nikdy nemali stretnúť. Nečakal, že sa jeho bábka utrhne z povrázka a docupká sebavedomo k nám do bytu. Už som nepochybovala o tom, že Liam hral pre všetkých len jedno veľké divadlo. 

Všetko má však svoj koniec a toto bol jasný náznak toho, že sa mu to začalo vymykať spod kontroly. 

"Tak čo do pekla mám robiť?!" pýtala som sa samej seba. Od nervozity som si rukami vošla do vlasov a pri každom priblížení Liama k Danielle, som zovrela päste a tak si sama spôsobovala bolesť. Nemohla som tam vbehnúť a urobiť žiarlivostnú scénku. Nie, nie...hrdosti som sa síce už dávno vzdala, ale v hlave som počula hlas pána Christophera, ktorý mi opakoval, že si musím zachovať chladnú hlavu. Vyhrabala som z kabelky svoj telefón. 

"Dvihnite prosím, dvihnite to.." nervózne som si obhrýzala nechty čakajúc na to, kedy to dvihne druhá strana.

"Potrebujem upokojiť..." kašľala som na tie frázy, ktorými začína obvyklý telefónny rozhovor a rovno to na svojho šéfa vybalila. Preklínala som sa v duchu, že som si z neho urobila vzťahového terapeuta. Mal svoj vlastný život, vlastné problémy...

"Kde ste Lacey?" naliehavo sa ma spýtal.

"Sedím v aute a.." zaťala som päste, až sa mi nechty zaryli do dlaní. Liam naštvane rozhodil rukami. 

"...sledujem Liama ako sa háda so..." znova som sa zasekla. Ako som ju mala nazvať?...

"Podvádza ma pán Chris..." zaplakala som. Bolo naozaj zbytočné opisovať mu dopodrobna vzťah, ktorý bol medzi Liamom a Danielle. Počula som jeho ustarostený povzdych, ktorý často používal aj v práci, ak sa vyskytli vážne problémy. 

"Otočte auto a vráťte sa domov Lacey.." 

"A-ale.." nechápavo som zakoktala.

"Urobte, čo vám vravím. Toto je najlepšie riešenie..." prikývla som, aj keď to nemohol vidieť. Verila som mu, vedel čo robí.

Pomaly som sa odviezla domov, auto som zaparkovala tam, kde stálo pred tým a ďakovala Bohu, že tam nezaparkoval niekto iný. Vrátila som sa do bytu, kľúče hodila na stôl kde boli aj pred tým a hodila sa na posteľ. Schúlila som sa do klbka a cez hlavu si pretiahla prikrývku. 

"Hnusný Payne!" vykríka som do podušky a podvedome sa mi spustili slzy. 

Len som tam ležala a plakala. Všetko ma bolelo a ja som si už ani nevedela predstaviť, že by sa sem ešte vrátil. Čo mu mám povedať? Ako sa k nemu mám správať? 

Moje myšlienky prerušilo odomykanie dverí. Nie, nie, nie, nie! Musím sa tváriť, že spím. Nechcem sa s ním rozprávať. 

Pevne som stisla viečka a počúvala, ako chodí po byte. Otvoril chladničku a zrejme niečo zjedol. Umyl riad a potom vošiel do spálne. 

"Spíš?" šepol. Ani som sa nepohla. Áno Liam, spím! 

"Ach Lacey..." šepol znova. Odhalil ma? 

Posadil sa ku mne na posteľ a poriadne ma prikryl. Jemne ma pohladil po vlasoch a potom sa perami dotkol môjho čela. 

Stále som hrala svoju rolu spiaceho dievčaťa, no to čo robil mi vháňalo slzy do očí, spôsobovalo milióny motýlikov v žalúdku a zimomriavky po celom tele. 

Ach Liam, prečo je to s tebou také komplikované...? Prebehlo mi mysľou tesne pred tým, ako si ku mne ľahol. Posteľ sa prehla a ja som vnímala, ako sa prisunul bližšie ku mne. Prehodil cezo mňa jednu ruku a zostal nehybne ležať.

***

"Lacey..zmeškáš do práce..." pocítila som na svojom pleci jeho ruku. Nemohla som roztvoriť oči, jednoducho to nešlo. Znova sa dostať do reality, ktorú som tak neznášala? Znova nemyslieť na nič iné len na Liama a Danielle? 

"Dnes nejdem do práce.." zašepkala som a tvár si zaborila hlbšie do vankúša, aby som na viečkach necítila ranné svetlo. Chcela som ešte spať. Snívať. 

"Ako to, že nejdeš? Vstávaj..." naštvane zavrčal. 

"Necítim sa dobre. Nechaj ma na pokoji..." otrávene som mu zamrmlala späť. Správal sa ako by bol moja matka. A ja decko, ktoré nechce ísť do školy a tak si vymyslelo bolesti brucha. 

"Horúčku nemáš..." pocítila som jeho ruku na mojom líci. Hľa, doktor House na obzore....

Za žiadnu cenu som sa nemienila vyhrabať z tej postele. Nie. Bola som vyčerpaná aj napriek tomu, že som sa práve zobudila. 

"Je mi jedno, čo mi je, ale ja dnes z tejto postele nevyleziem! Rozumieš?!" nervózne som na neho zjačala. Ublížene pokrčil tvárou. Tak Liamko konečne pochopil aké je to nepríjemné, keď je na neho niekto bezdôvodne odporný?