Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 10

"Blbé ráno?" 
Justin ma vytrhol zo zamyslenia a otvoril mi vchodové dvere. Úsmevom som mu poďakovala a vkĺzla dnu s knihami v rukách. "Hej, až priveľmi."-odvetila som potichu a kráčala ku svojej skrinke. 
"Tak spusť, som samé ucho."-zaškeril sa. 
"Obyčajná rodinná hádka, nič viac."-odsekla som.
"Ak by to bola iba obyčajná rodinná hádka, ako vravíš, netvárila by si sa ako na pohrebe."-zdôraznil svoj postreh. 
"Nechcem ťa zaťažovať zbytočnosťami."-odvrkla som nedôvodne.
"Violet-"-zabuchol mi skrinku pred nosom a oprel sa o ňu. Pregúľala som očami. "Sme priatelia?"-spýtal sa zvedavo.
"Jasné, že sme."-dodala som bez najmenších pochýb. "Chcem vedieť, čo sa deje. Ak mi to nepovieš, budeš ma mať na krku celý deň."-zasmial sa a ja spolu s ním.
"Po škole mám chvíľu čas, než budem musieť ísť do práce, takže by sme sa mohli stretnúť a rozobrať to pri číne, čo povieš?"-spýtala som sa s úsmevom a odsotila ho nabok, aby som si vybrala knihy na prvú hodinu.
"Mám lepší nápad .."-vytrhol mi ich z rúk a hodil naspäť do skrinky. "Čo keby sme sa na školu vykašľali?"-navrhol všestranne. Musím uznať, že sa mi jeho návrh dosť pozdával, no ak mám presedieť v reštaurácii vyše 5 hodín s jednou témou vo dvojici, asi by ma trafil šľak. 
"Nemôžem."-odsekla som narýchlo. 
"Dôvod?"
"Písomka z matiky."-povedala som prvé čo ma napadlo. Prekrížila som si prsty za chrbátom a dúfala, že to vyjde. 
"Ále, čo to vidím?"-zhrozil sa. Nechápala som. "Niekto sa tu snaží klamať."-zakvílil.
"Prestáň,"-buchla som ho do ramena. "Otec by zúril, keby sa dozvedel, že som bezdôvodne nešla do školy."
"Lenže ty si sem šla a stále si tu."-dodal provokatívne.
"O čo sa snažíš?"-pokrútila som hlavou a založila som si ruky na prsiach. Naklonil sa k môjmu ucho a šepol.
"Uniesť ťa." 
"Vtipné, no nie veľmi účinné."-postrapatila som mu vlasy. Hneď si ich s divnou grimasou narovnal do správnej polohy. "Narcis!"-zvýšila som hlas. Vyplazil mi jazyk. "Fakt vyspelé."-pregúľala som očami. 
Zazvonilo na hodinu a chodby sa postupne začali vyprázdňovať. Nezaváhal ani na sekundu, prehodil si môj batoh na svoje plece a zohol sa k mojím nohám. Chytil ma za stehná a prehodil si ma cez plece. 
Zadržala som výkrik, no päsťou, ktorá búšila do jeho chrbta, som mu jasne naznačovala, aby ma pustil. 
"Si blázon, vieš o tom?"-uznala som stroho, len čo ma pustil a ja som konečne stála na rovných nohách. 
"Blázon, ktorého tak bezútešne zbožňuješ."-vychválil sa pred mojimi očami. 
"Určite."-odvetila som ironicky. S úsmevom kráčal predo mnou a ja, s neuveriteľne uznanlivým pohľadom, som kráčala za ním. 
"Pozývam."-vyhlásil, len čo otvoril vchodové dvere. 
"Tak to ani náhodou!"-vyvrátila som jeho snahu pozvať ma na "obed" o pol deviatej ráno.
"Veľkú alebo malú colu?"-Justin sa ku mne otočil so spýtavým pohľadom, zatiaľ čo som ja som v taške hľadala peňaženku. 
"Malú."-odvrkla som podriadene. 
"Takže veľkú."-povedal si len tak pre seba a objednal dva krát to isté. Dve veľké coly a dve krabičky číny. 
Len čo zaplatil objednávku, podal mi tú moju do rúk a úškrnom kráčal k dverám. Otrávene som pokrútila hlavou. Ten chalan je neskutočný! 

"No, čakám kedy začneš."-odvetil, len čo dojedol sústo ktoré mal v ústach. Položila som svoju krabičku vedľa coly a oprášila som si ruky. Chytila som sa reťazí, ktoré držali hojdačku pripevnenú do vzduchu a nohy som si zaborila do piesku. Slnko už jasne presvetľovalo celú oblohu a začínalo poriadne pripekať. Konce tyrkysovej košele som si uviazala na bruchu a okuliare som nechala skĺznuť na moju tvár. 
"Otec má môj blok."-odvetila som rázne. Zarazil sa a odpil si z coly. 
"A to kvôli tomu si taká skleslá?"-nadvihol obočie.
"Vidíš, to je to, prečo som ti nič nechcela vravieť .."-odvrkla som a zadívala sa na svoje prsty.
"Nie, prepáč, ja len, že to pre teba ten blok tak veľa znamená?"-spýtal sa zvedavo. Nasmerovala som na neho svoj pohľad. "Nič nechápeš .."-šepla som ticho.
"Ako vlastne môžem niečo chápať, keď mi nič nechceš povedať? Aj svoje meno si sa mi odhodlala povedať skoro po mesiaci. Kto vie ako dlho by som ešte musel čakať, keby vtedy nie sme spolu a nenaháňa nás strážnik so psom za zadkom!"-zvýšil hlas.
"Tak sorry, že som nikdy nemala život, po akom by som naozaj túžila."
Tento rozhovor fakt naberá na obrátkach a ja vážne nemám náladu na hádky. Nie to ešte s človekom, ku ktorému niečo cítim. 
"Tak mi to povedz, čo sa stalo také strašné, že o tom nemôžem vedieť?"-vyhodil ruky do vzduchu. 
V momente som sa postavila z hojdačky a rukou som si prehrabla vlasy. Prechádzala som sa z miesta na miesto, jediné čo ma znervózňovalo, bol jeho nedočkavý pohľad. 
"Mama nás opustila, keď som mala 14 rokov. Strávila 6 rokov v base, no keď ju pustili, zbalila si všetky veci a odišla. Pár mesiacov sme nemali ani tušenia kde je, či sa jej náhodou niečo nestalo. No zrazu sa vrátila ako by sa nič nestalo. Snažila sa o to, aby bolo všetko ako predtým, no otcova záživná práca a jeho láska k patologizmu ju až naštvala až tak, že si našla nového chlapa. Narodil sa chlapec, Delaney. Jej nový frajer bol z toho v koncoch, vraj mu to zničí kariéru. Odišiel a nechal mamu s malým na ulici. Keď prišla domov, otec ju prijal aj s malým, no nikdy sa nezmieril s tým, že ho podviedla. Keď otec prišiel na to, že Delaney nie je jeho, strašne sa pohádali. Nespala som kvôli tomu celú noc. Dvere na mojej izbe sa zrazu otvorili a dnu vošla mama. Sadla si ku mne, pohladila ma po vlasoch a povedala len, zbohom. Nič viac. Plakala. Bolelo ma, že odchádza, no v tej chvíli som nevedela, čo povedať. Bude to 5 rokov, čo som ju nevidela. Vlastne, ani neviem, kde žije. Píše mi listy, skoro každý týždeň. Posiela mi oblečenie a necháva mi odkazy. Nedokážem jej to zdvihnúť a povedať, že bude všetko v pohode, pretože nebude. Odišla, len tak. Ani mi nevysvetlila prečo. Jej listy si prečítam, schovám do skrinky a potom čakám na ďalšie. To oblečenie, čo mi posiela nosím len preto, aby mi dávalo pocítiť, že aspoň nejak je so mnou. Je to zvláštne, no ak by sa tu ukázala, bez slova by som sa vpila do jej hrude a už ju viac nepustila preč. Znamená pre mňa všetko, aj keď ma opustila."-dokončila som svoj monológ a z tváre som si utrela slzy. Tie ďalšie som zahnala zaklipkaním očí. Justin sa na mňa díval so zatajeným dychom. Postavil sa, podišiel ku mne a bez slova ma objal. V tej chvíli som vedela, že mám pri sebe všetko, čo potrebujem.