Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 6

"Smiem?"
Zaklapla som notebook a položila ho vedľa seba.Pozrela som sa na otca, ktorý stál medzi dvermi s dvoma hrnčekmi horúceho kakaav rukách. Pripomenulo mi to staré časy, kedy sme spoločne sedávali na hojdačkev záhrade a on ma učil rozoznávať hviezdy. Boli to príjemné chvíle, kedy láska k jeho práci, ním nebola až tak veľmiprecítená. 
"Jasné, že smieš."-pousmialasom sa a sadla si do tureckého sedu. Pritiahla som si do lona vankúš a držalasi ho rukami pri bruchu. Otec mi podal hrnčeky kakaa, kým sa posadil tak ako ja, a potom som mu ten jeho podala. 

Mierne sa na mňa pousmial a napil sa. 

"Takže." začala som ostýchavo. "Potrebuješ niečo?"-spýtala som sa.

"Nie, nie ..nič, ja len, premýšľal som a viem, že vám chýbajú staré chvíle, ktoré sme trávili na vidieku cez víkendy, a preto som sa rozhodol, že na tie dva dni hodím prácu za hlavu a budem sa vám naplno venovať!"-dodal s nadšením a ja som s prekvapením nadvihla obočie.

"To, to vážne?"-koktala som so smiechom. Prikývol. Jednou rukou som ho rýchlo objala vôkol krku a kontrolovala tú druhú, aby som nevyliala kakao.

"To máš až takú radosť?"-pousmial sa.

"Hej, no nie len kvôli mne. Záleží na tom hlavne Delaneyimu. Vedel si o tom, že nemá rád lievance s čokoládovým sirupom?"-spýtala som sa so zvedavosťou v hlase a on sa na mňa vážne pozrel. 

"Prečo by ich nemal mať rád? Robím mu ich každý piatok na raňajky."-odvetil rázne.

"Áno, robíš, no keď som mu ich minule robila ja, odsunul od seba tanier a namiesto toho si vzal banán. Mama mu na ne vždy dávala jahodový sirup."-hlesla som dôverčivo a on nadvihol jedno obočie.

"Prečo mi to nepovedal? Zakaždým ich zjedol, bez jediného slova."-pousmial sa. 

"Pretože-"-ani som nestihla začať, môj hlas prerušilo zvonenie telefónu.

Otec zdvihol jeden prst preto, aby som bola ticho a s úsmevom z donútenia mi podal svoju šálku kakaa do ruky.

"Prepáč, zlatko, ale toto musím vziať."-dodal, len čo sa pozrel na obrazovku a s jasným napätím vybehol z izby. 

Nahodila som zamračený výraz a položila hrnčeky na nočný stolík. Pomaly som zliezla z postele a na boso kráčala dolu po schodoch. Zastala som v blízkosti kuchyne a nazrela do nej. Otec sedel na barovej stoličke a smial sa.

"Jasné, že prídem. - Nie, nemám nič na pláne. - Pochopia to, nemaj obavy. - Som dospelý chlap a lásku môžem prijímať v každom veku." 

Jeho rozhovor s niekým na druhej strane telefónu, pravdepodobne so ženou, ma donútil vyvaliť oči a pootvoriť ústa.

Môj otec má frajerku? To snáď nemyslí vážne. Ako si mohol popri svojej všednej práci nájsť babu? Nie, nie, to nemôže byť pravda. To je absurdné. On, chlap s celkom dobrým držaním tela, menšou briadkou a s dosť divným štýlom obliekania a nejaká žena prislúchajúca k jeho prednostiam? Tak to si teda pozriem. 

Otec skončil hovor a kráčal smerom ku mne. Spanikárila som a vbehla do komory s potravinami. Nechala som pootvorené dvere a zazrela, ako si obul tenisky, mobil strčil do vrecka a s úsmevom vyšiel z domu.

"Potrebujem ťa vidieť."

"Why?"

"Dozvieš sa. 14:00 a.m, zadný vchod školy."

Nechápala som. Zastala som vedľa svojej skrinky a vložila tam svoje knihy. Pozrela som sa na nástenné hodiny, ktoré viseli nad vchodovými dverami. 13:53. Poponáhľala som sa a prehodila si cez plece svoj batoh. 

Len čo som vyšla z tmavej chodby a otvorila zadné dvere, na tvári ma pošteklili lúče slnka. 

Justin stál opretý o strom v strede trávnika a niečo ťukal do mobilu. So vzpriamenou postavou som sa blížila k nemu. Pri pohľade do jeho očí som chytala dych a hrýzla si spodnú peru. Keby len chlapec vedel ..

"Ahoj."-usmial sa na mňa a chystal sa ma objať, no potom sa ihneď stiahol a zapozeral sa do zeme.

"Potrebuješ niečo?"-spýtala som sa zmätene a zastrčila si prameň neposlušných vlasov za ucho. 

"Vlastne, hej. Teda, chcel som sa ťa iba spýtať či by si cez víkend nezašla do kina alebo tak nejak."-hlesol potichu a vtiahol si do úst spodnú peru.

"Ale nie .."-privrela som oči a prešla si rukou cez tvár. "Nemôžem .."-odvetila som smutne. Zarazil sa.

"Ak už niečo máš, ja to chápem."-dodal chápavo a zdvihol zo zeme svoj batoh. Prešiel popri mne.

"Justin .."-povzdychla som si a otočila. Privrela som jedno oko kvôli pálivým lúčom slnka. 

"Čo?"-ruky vyhodil do vzduchu. 

"Nikdy nemáš čas. Poznáme sa tri týždne. Stačí mi to na to, aby som ti mohol dôverovať, no moju dôveru si človek získava len veľmi ťažko. No ty si na tom dosť dobre, pretože ťa beriem ako najlepšiu priateľku. Ani neviem tvoje meno, neviem, čo sa s tebou deje, všetko mi zatajuješ. Keď sa z tebou snažím aspoň trochu zblížiť, odmietneš ma, ja už fakt neviem, čo mám robiť. Ak ťa otravujem alebo ak náhodou už niekoho máš, mala si mi to povedať skorej .."-hltal posledné slová len aby to rýchlo stihol dopovedať. 

"Prepáč mi to, ja som fakt rada, že sme sa spoznali, no tými poslednými slovami si mi otvoril oči."-zahľadela som sa na neho a on len pokrútil hlavou. 

"Fajn, ja to chápem. Máš dosť iných priateľov, ktorý poznáš skoro celý život, ja som proste len chalan so snom, ktorý sa nikdy nesplní. Vieš, vždy som dúfal, že otec pochopí to, prečo ma hudba až tak neláka, no mýlil som sa. Myslel som si, že aspoň tebe by som sa mohol zdôveriť, no týmto si moju nádej zakopala veľmi hlboko. Maj sa, dievča bez mena."-sklopil pohľad a odkráčal naspäť k dverám. 

V duchu som si nadávala za svoju prihoretosť. Nedokázala som mu ani len povedať, že cez víkend budem na vidieku s rodinou, ako mu mám povedať o záväzku, ktorý s Olíviou držíme, keď mu nedokážem povedať skutočnú pravdu a tom, že verím, že láska na prvý pohľad naozaj existuje? 

Viem čo cíti, vidím to ňom. Niektorí si možno povedia, že je hlúposť rozplývať sa z chalana, ktorého poznáš dokopy ani nie mesiac. Je normálne cítiť sa hrozne a zotrvať z pocitom, že som niekomu nevedmo ublížila? V mojom prípade, áno. Ten chalan ani len netuší, ako mi na ňom záleží. 

Načo som sa niekedy vôbec zaviazala k tomu, že sa už nikdy viac nebudem môcť milovať? Je to hlúposť. Tak ako bola hlúposť myslieť si, že to, čo som povedala Olívii, dodržím.