Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 27

"Liv," -začal som s beznádejou v hlase. Zdvihla ku mne ruky a cúvla o pár krokov. 

"Kedy sa to stalo?" -spýtala sa ticho a objímala si ramená.

"V ten deň, keď som ti povedal, že musím odísť, pretože mama potrebuje, aby som postrážil súrodencov." -odvetil som rázne. 

"Takže si mi vlastne klamal, však?" -pozrela sa mi priamo do očí a dala mi pocítiť, aby som sa kvôli tomu cítil vinný. 

"A čo som ti mal povedať? Pravdu? Potrebovala ma." -ohradil som sa voči jej otázke. Pokrútila hlavou.

"Aj ja ťa potrebujem. Každý večer, keď som zaspávala s pocitom, že ležíš v posteli a pritom na ňu myslíš Že o mne nepremýšľaš ani z malej časti, tak ako o nej." -odvetila prosebne.

"Mýliš sa." -odsekol som. Pohľadom ma vyzvala, aby som pokračoval. 

"Je pravda, že na ňu myslím skoro stále, to fakt zatĺkať nebudem, no na teba som myslel dosť často na to, aby si povedal, že to bola iba malá časť. Každý deň po škole som sa tešil, že spolu budeme, no proste som ti už viac nemohol klamať v tom, že k tebe niečo cítim. Je pravda, že mi na tebe záleží, no to, čo cítim k Violet je oveľa hlbšie a silnejšie." -odvetil som bez najmenších pochybností.

"Tak potom prečo si si so mnou začal? K čomu to bolo? Aby si ma len dostatočne vydepkoval a odkopol, keď už bolo nad slnko jasné, že Violet si začala so Scottom len kvôli tomu, že si voči mne prejavil svoju náklonnosť?" -spýtala sa zvedavo a postávala na jednom v mieste. V istom zmysle som nevedel, čo na to povedať, pretože mi behalo hlavou toľko vecí, ktoré nešli dať zo seba von na jeden dych. 

"Ja ..neviem." -odvetil som jednoducho.

"Isteže." -dodala ironicky a postavila sa. Vzala si svoju tašku, ktorá ležala pri mojom lôžku a kráčala k dverám.

"Liv," -zastavil som ju. Zostala stáť, no neotočila sa. "Nechcem sa rozísť v zlom a pritom vedieť, že si na mňa naštvaná." -hlesol som.

"Smola, budeš sa s tým musieť naučiť žiť." -odvetila posmešne a zabuchla za sebou dvere. Rukami som si prešiel cez tvár a svoje nervy som si vybil hlasným revom do podušky. Snažil som sa ho mierniť, aby som zbytočne nemrhal časom sestričiek, ktoré by museli zisťovať, čo sa deje. 

 *z pohľadu Violet*

 "Violet, večera je na stole!" -skríkol na mňa otec a ja som začula, ako rozkladá taniere na stôl. 

"Nie som hladná." -odkríkla som mu rázne a zostala som ležať na posteli s knihou v ruke. 

O pár minút už stál pri dverách. "Deje sa niečo?" -spýtal sa starostlivo. Nemala som potrebu pozrieť sa na neho a pripomínať mu Conorove poobedňajšie vystúpenie v obývačke. 

"Nie." -odsekla som stroho a znovu sa venovala knihe. Prikráčal k mojej posteli a ruku mi položil na kolenu.

"Zlatíčko, ja viem, že ťa naštval tým, čo povedal. Mňa tým vytočil do nepríčetnosti až tak, že som mu musel vlepiť a vážne mi z toho nie je dvakrát najlepšie. To, čo povedal, sa nedá ospravedlniť, no hádam kvôli tomu nebudeš zatvorená v izbe celý večer." -pousmial sa na mňa a ja som sa kvôli jeho prehovoru znovu začítala do tej istej vety. Mykla som hlavou a presunula som sa na druhú stranu postele.

"Fajn, ako chceš." -postavil sa a kráčal k dverám. "Ak ustúpiš a premôžeš sa, lazane budú v chladničke." -dodal a odkráčal po schodoch dole. 

Nemala som v pláne zísť dole len kvôli tomu, aby som sa navečerala. Conorov uprený pohľad, ktorý by ma hypnotizol celých 20 minút, fakt vidieť nepotrebujem. Zatvorila som knihu, zhasla som lampičku na nočnom stolíku a vhupla som do perín s malou lampou v ruke, ktorou som si svietila na čistú stranu denníka. 

 "Víkend ubehol dosť rýchlo a čas strávený v nemocnici ešte rýchlejšie. Justin sa zotavil tak rýchlo, ako tam vlastne prišiel. Až na dve zlomené rebrá a doráňanú tvár mal dosť guráže stále sa smiať. Vedela som, že ho všetko bolí, no snažil sa nedávať najavo, že sa mu chce spať alebo, že by bol rád, keby som na neho stále nečumela a nepýtala sa ho každých 5 minút či náhodou niečo nepotrebuje. Tak som to teda povedala na rovinu a on vždy zostal prekvapený, keď som vedela, nad čím práve premýšľa. Občas sa zamyslel dívajúc sa na jedno miesto a ja som si práve vtedy uvedomila, že vlastne ani neviem, ako k nemu dokážem niečo cítiť. Nie je to v tom zmysle, že som sa do neho dokázala zaľúbiť. Proste len nechápem tomu, prečo práve ja som bola vybratá pre osud, ktorý nás spojil. Stále nad tým tak nejak premýšľam a snažím sa prísť na to, ako je možné, no bezvýsledne. Neviem, čas strávený bez neho si nedokážem predstaviť. To, ako príde do obchodu s knihami, prezerá si ich v regáloch, ako by naozaj chcel niečo kúpiť, no pritom sa len čaká na to, kedy mi končí zmena a on ma budem môcť pobozkať bez toho, aby pán Brian necingal zvončekom, keď mu zmizneme z dohľadu. Je to zvláštne, no postupne odkrývam všetko, čo predo mnou tajil alebo to, čo mi nepovedal a zisťujem, že je to vlastne úplne iný človek. Až na to, že iný v tom zmysle, lásky precítenej voči mne."