Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 12

"Violet?" 

Jeho hlas prerezal bezútešné ticho. Zdvihla som hlavu zaborenú v poduške a zadívala sa k dverám. 

"Kto ťa sem pustil?"-spýtala som sa zvedavo a utrela som si rozmazanú riasenku. 

"Vlastne, nikto. Bolo otvorené."-odvetil jednoducho a vošiel dnu. 

"Conor si s otcom zrejme zase nesadol."-odvrkla som stroho a posadila sa do tureckého sedu. S milým úsmevom si sadol tesne predo mňa, no keď sa poobzeral po izbe a uvidel v kúte môj blok, postavil sa a priniesol mi ho.

"Už nikdy viac ho nechcem vidieť na zemi. To, čo v ňom je, je to najdokonalejšie, čo som kedy čítal."-pousmial sa na mňa a vyrovnal strany, ktoré zostali pokrčené. 

"Tvoj názor až taký dostačujúci nebude, pretože môj otec to vidí celkom jasne. Stále omieľa to, aký bude na mňa hrdý, keď dostanem titul, no počuť od neho, že nemám na to stať sa človekom, ktorý svoje písanie bude publikovať, dosť zabolí."-sklopila som pohľad a hrala som sa s prstami. 

"Povedal ti, že nemáš na to vydať vlastnú knihu?"-vyvalil oči.

"Ako sa to vezme. Presnejšie by bolo zrejme to, že nemám šancu dostať sa na univerzitu v Sydney."

"Tvoj otec sa zrejme nedokáže zmieriť s tým, že má doma také talentované dievča, no silou mocou chce, aby šla študovať medicínu."

"To je fajn, že ty to berieš takto, no môj otec povedal to, čo som očakávala. Len nie tak skoro."-dodala som skleslo.

"Nemôže ťa nútiť do niečoho, čo sama nechceš."-ohradil sa proti tomu, čo som povedala.

"Ale môže. Je to môj otec, takže môže všetko."-odvetila som všeobecne a brala som to ako samozrejmosť.

"Riadiť život iných ľudí nie je náplňou jeho práce."

"Otec je patológ, ver mi, on riadi aj to, čo by nemusel."-pritvrdila som.

"Zaoberanie sa mŕtvolami je jeho koníček?"

Justin zrejme neuveril tomu, čo som tak presvedčivo povedala. 

"Koníček asi ťažko. On sa v tom vyžíva. Niekedy mám pocit, že by bol schopný na Halloween spraviť rodinnú večeru v kruhu mŕtvych. Pri najhoršom by sa konala na cintoríne a donútil by tam ísť každého z našej rodiny."-pregúľala som očami. Justin sa začal smiať.

"Smej sa, no keby s ním žiješ 18 rokov, chápal by si všetko, čo ti tu hovorím."-otrávene som pokrútila hlavou.

"Ja to chápem, len tomu nemôžem uveriť. Tvojho otca by som rád spoznal."-znovu sa začal smiať. Uštedrila som mu ranu do ramena.

"Ale, ale. Holúbky našli svoje útočisko?"

Nazrela som spoza Justina k dverám, o ktorých zárubňu sa opieral Conor.

"Vypadni, Conor."-zvýšila som hlas.

"Prečo? Ruším snáď vašu seansu v prítomnosti pocitov vyslobodených z tvojho denníčka?"-zasmial sa. Miesto toho, aby som ho musela nejako odbiť ja, Justin to vzal na svoje ramená.

"Áno, a zatiaľ nám to ide celkom dobre. Nepridáš sa? Potrebovali by sme nejakého páprdu, ktorý nedokáže zatvoriť ústa." 

Justin sa k nemu otočil s vyrovnaným pohľadom. Predstavila som si imaginárnu paru, ktorá Conorovi syčí z uší. Zadržiavala som smiech. 

"Hráš sa na dospeláka alebo sa len snažíš spraviť dojem?"-na svoju odpoveď nenechal dlho čakať.

"No ja neviem, čo myslíš?"-spýtal sa pohŕdavo Justin. Sarkazmus sršal z jeho slov.

"Stúpaš po veľmi tenkom ľade.."-Conor zaťal zuby.

"Nehovor. A čo urobíš? Zmlátiš ma spolu s tvojím baseballovým tímom?"

Stáli zoči-voči jeden druhému. Chvíľu som mala pocit, že Conorovi dôjdu nervy a Justin sa nevyhne jeho rane rovno do tváre.

"Máš výdrž a dokonca aj odvahu, keď sa nebojíš vypustiť takéto slová z úst."-zúžili sa mu zreničky.

"To teda hej."-prikývol Justin. "Nemám sa prečo obávať opletačiek. Predpokladám, že ste zmlátili dostatok šprtov, ktorí z dievčenských záchodov dokráčali s trenkami zarezanými v zadku."

"Ak tie svoje kecy nenecháš vo svojej fajnovej hubičke, možno práve ty budeš ďalší na zozname."-odsekol s iróniou a vyvýšil sa.

"To si nemyslím, nemáš gule urobiť to. Reči, tie ti idú, no bez svojich poskokov, ktorí ti každý deň lietajú za zadkom si nula."-Justin sa mu vysmial do tváre bez toho, aby sa začínal báť toho, čo príde. Bratova zlosť prekvitala celým jeho telom.

"To už by stačilo, nemyslíte?"-postavila som sa medzi nich. Conorov prísny pohľad ma prinútil stiahnuť sa, no neustúpila som až natoľko, aby sa začala bitka. 

"My dvaja sme ešte neskončili. Spomeň si na to, keď budeš po ihrisku utekať z holým zadkom."-zazrel na neho a otočil sa na päte.

"Kľudne, ja sa za svoje pozadie nemám prečo hambiť."-Justin sa na neho vrelo usmial. Conor bez zbytočných slov odkráčal do svojej izby. Uštedril nám hlasné buchnutie dverami.

"Uvedomuješ si, že týmto si si vykopal vlastný hrob?"-spýtala som sa s menšími obavami.

"Je mi to jedno. Už mám plné zuby toho znášať ich nadriadenosť na školských chodbách."-Justin napol hruď.

"Pokoj, Rambo."-zaškerila som sa. S úsmevom pokrútil hlavou. 

Pri dverách sa ozval zvonček. Bez čakania som ihneď zbehla dole a otvorila dvere. Privítal ma Olíviin namrzený pohľad. To, že sa mi chcela ospravedlniť jej bolo vidno na očiach.

"Smiem vojsť?"-spýtala sa ticho. Dvere som otvorila dokorán a rukou jej ukázala, nech vojde. Zatvorila som a zostala stáť v hale spolu s ňou.

"Počuj, ja viem, že to, čo som povedala odo mňa nebolo pekné, no vážne ma to mrzí."-stisla pery.

"Vážne? A kedy ťa to začalo mrzieť? Keď si náhodou prešla okolo domu kde bývam?"-spýtala som sa ironicky.

"Violet-"-začala zničene. "Mne je to fakt ľúto. Pochop, že tým sľubom sme boli zaviazané dosť dlho na to, aby som to tak ľahko prijala."-bránila sa. 

"Tak si mi mala povedať, že potrebuješ čas. To, čo Ben urobil neospravedlňuje ani teba, ani jeho. Vedela si o tom, čo plánuje. Celé dva mesiace som bola v tom, že chodí so mnou. No potom som vás videla v tom parku a došlo mi, že ty vieš o všetkom."

"Ja viem, bolo to od nás hnusné, no nedokázala som sa ho len tak vzdať."-hlesla plačlivo.

"Tak sme si to mali vyjasniť ešte predtým, než zomrel. Teraz je už ťažko niečo riešiť a vracať sa k starým záležitostiam. Sme priateľkami už od škôlky. Nech sa stane čokoľvek, vždy ťa budem mať rada."-zadívala som sa jej do očí.

"Cítim to presne tak isto. Síce sa vo všetkom nikdy nezhodneme, no to len zaručuje to, aké sme šialené."-začala sa smiať a ja spolu s ňou. Vcítila sa do môjho objatia a ja som jej ho s radosťou opätovala. 

"Mrzí ma to, tak veľmi."-šepla mi do vlasov a rukami sa ma pevne držala.

Bolo počuť kroky, ktoré smerovali zo schodov. Keď som uvidela Justinov hanblivý úsmev, pousmiala som sa. 

"Nepredstavíš nás?"-spýtal sa zvedavo a podišiel k nám.