Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 25

"Vyzerám ako frajer?" -spýtal sa povýšenecky a uškrnul sa. So slzami v očiach som pokrútila hlavou na znak toho, že dokáže žartovať aj v takejto situácii. Založila som si ruky a prešla som sa vôkol postele. Zahryzla som si do pery a pritiahla som si k nemu stoličku. 

"Nerev, preboha, žijem." -znovu začínal s výsmechom.

"Uvedomuješ si, čo vravíš?" -zvýšila som hlas a on zvraštil obočie. "Keby sa tam neobjavila Figeraldová, kto vie ako dlho by ťa mlátili. Všetci ostatní len stáli navôkol a prizerali sa, ako znášaš tú ukrutnú bolesť." -odmlčala som sa. "A ja som nemohla nič urobiť." -rukami som si zakryla tvár. 

"Urobila si toho pre mňa viac než dosť." -snažil sa ma utíšiť. 

"Doučovanie dejepisu a fyziku fakt nie je až tak úžasné, aby si sa tým mohol chváliť." -odbila som ho.

"Zamilovala si sa do mňa. To mi stačí." -pousmial sa a rukou, v ktorej mal zapichnutú infúziu, ma pohladil pri zápästí. "Justin," -začala som zronene, no prerušil ma. 

"Nie! Nechcem z tvojich úst počuť nič negatívne, prosím." -zadíval sa na mňa s prosbou v očiach. 

"Negatívne? Všetko na tomto svete je jedna veľká kopa, ako to povedať, aby som si udržala správny dievčenský postoj .." -zamyslela som sa, no on ma so smiechom prerušil a dokončil to za mňa.

"Hovien!" -hlesol a ja som sa začala smiať. 

"Presne! Človek môže túžiť po čom chce, no aj tak nikdy nedostane to, čo ho najviac napĺňa." -pokrútila som hlavou.

"Túžil som spoznať niekoho takého ako si ty. Niekoho, kto bude chápať, to čo cítim." 

"Pane bože, počúvaš sa? Ležíš polomŕtvy na nemocničnom lôžku a aj tak ti huba melie len samé komplimenty, ktoré by ma mali obmäkčiť." 

Zadŕžal smiech. "Snažím sa aj v tej najhoršej situácii nájsť aspoň malý kúsok niečoho, čo by ti vyčarilo na tvári ten prekrásny úsmev." -zasnene sa na mňa zadíval. 

"Sklapni, inak ti pribudne aj druhý monokel!" -zazrela som na neho. Zrejme mu to prišlo vtipné a veril tomu, že by som to nedokázala urobiť, a tak pokračoval ďalej.

"Nevadí mi, že ležím dochrámaný a polomŕtvy, ako si už sama povedala. Stačí mi, že si so mnou a moje pery, určené na bozkávanie tých tvojich, sú nepoškodené a v celku!" -usmial sa na mňa a zvodne nadvihoval obočím.

"Si neskutočný!" -prižmúrila som oči a prešla som k oknu. Dívala som sa na autá, ktoré trčali v zápche na diaľnici a so zatvorenými očami počúvala zvuk ich motorov a to, ako prefrčia diaľnicou.

"Neviem prečo, no odmalička, keď s nami ešte bývala mama, som mala tendenciu mať vždy otvorené okno. Bez toho, aby som počula zvuk áut som nedokázala zaspať. Keď som trucovala, vyšla som na strechu a objala som si kolená. Dívala som sa do diaľky a predstavovala som si Sydney. Vysnívané mesto s vysnívanou školou. Ten zvuk mi pripomínal, že raz jedno z nich budem riadiť aj ja a budem horieť nedočkavosťou, kým tam prídem. Už len ten pocit, že tam doletím a budem v Austrálii vo mne vyvolával akési vzrušenie. Chápeš, čo tým myslím?" -otočila som k nemu hlavu a on s úsmevom prikývol. 

"Vieš čo bude ešte lepšie?" -hlesol stroho. Pokrútila som hlavou. "Keď v tom aute budem sedieť s tebou." 

Oblizla som si pery a v lícach sa mi urobili jamky. "Sľubuješ?" -spýtala som sa milo. 

"Čestné skautské!" -vyhlásil so smiechom. Pregúľala som očami a hrýzla som si spodnú peru.

"Poď ku mne." -natiahol ruku mojim smerom a ja som k nemu ochotne pristúpila. 

"Pobozkaj ma." -šepol rázne a zreničky sa mu rozšírili. Nahla som sa k nemu a pomaly zatvorila oči. Keď som sa dotkla jeho pier, mala som pocit, že to, čo v tej chvíli cítim, sa nedá opísať pár slovami, ktoré by ste predo mňa položili na malých kartičkách. To on bol tým, ktorého by som nikdy nedokázala opísať. To, ako vždy do všetkého vložil svoju osobnosť spĺňalo ten najvyhnutnejší bod. A to, že je tým, kým chce byť. 

Keď som sa od neho odtiahla a sadla som si naspäť na stoličku, prešla mnou vlna výčitiek. 

"Nechcem túto chvíľku pokaziť, no musím sa ťa to spýtať. O čom ste sa s Liv rozprávali?" -spýtala som sa zvedavo a on si sťažka povzdychol.

"Vážne sa o tom musíme baviť teraz? Som unavený a rád by som si pospal." -zívol, no zdalo sa mi, ako by to urobil naschvál. Vyhýbal sa tomu, no nemienila som na neho tlačiť. 

"Viem, kam tým mieriš a je to v pohode. No nemal si ju pustiť k vode, toto si nezaslúžila." -odvetila som s pochopením. Začudovane sa na mňa pozrel. 

"Ako to vieš?"

"Dievča neplače len tak pre nič za nič." -s úsmevom z donútenia som ho úprimne pobozkala na čelo a zotrela mu z neho prstom svoj lesk, ktorý som mu tam zanechala. 

"Pospi si, aj tak už musím ísť." -vzala som si zo zeme svoj batoh a prešla som k dverám. 

"Violet," -ohlásil ma a ja som sa k nemu pomaly otočila. 

"Mrzí ma, že som to musel spraviť, je to fakt skvelé dievča. No myslím, že pretvárky bolo až príliš." -dodal a ja som s pomrvením pier vyšla von. S vydýchnutím som kráčala poloprázdnou chodbou a postupne som premýšľala nad jeho poslednou odpoveďou. 

Len čom som otvorila vchodové dvere, cítila som to dusno, ktoré sa tiahlo celým prízemím. Vošla som do obývačky a uvidela otca, ako sedel na kraji konferenčného stola oproti Conorovi na sedačke. 

"Konečne, už som myslel, že tu vysedím dieru!" -ozval sa podráždene Conor a oco ho schladil pohľadom. 

Nechápavo som sa na neho pozrela. "Čakali sme, kým sa konečne uráčiš vrátiť, aby sme mohli vyriešiť tento nezmysel a ja môžem pokojne odísť na párty ku Scottovi." -Conor sa opäť ozval. 

Pri tom mene sa mi postavili všetky chlpy na rukách. 

"Nemeškala by som, keby som nemusela trčať dve hodiny v nemocnici!" -zvýšila som hlas.

"Sadni si, Violeta, o všetkom viem." -dodal potichu otec.

So založenými rukami som zostala stáť. "Nie, už viac nebudem robiť to, čo chcú druhí!" -sykla som. 

"No tak mu to povedz!" -vyzvala som Conora, aby povedal, čoho súčasťou sa stal. Zazrel po mne a krútil hlavou.

"Len mu povedz, že si sa s tým tvojim najlepších priateľom Scottom a chalanmi stavil o mizerné prachy, za ktoré ma mal Scott pretiahnuť! Povedz mu to!" -skríkla som a otec sa na mňa začudovane pozrel. Postavil sa a díval sa raz na Conora a potom zase na mňa. 

"Stavili sa o tisícku toľkokrát, koľkokrát ma dostane do postele! Keď otec vie celú pravdu, už nie si taký frajer, čo? Čo keby sa dozvedel o všetkých tvojich prešľapoch, čo na to povieš?" 

"Skurvy dcéra, buď už konečne ticho!" -zrúkol po mne Conor a postavil sa, pričom sa mu napol každý sval na tele. Trhlo mnou a ustúpila som o krok bližšie. Otcova ruka v momente pristála na jeho líci, čo ho donútil opäť si sadnúť. Zadržiavala som slzy a bez slova som cúvala až do haly.

"Violet," -začal potichu otec a snažil sa ma upokojiť. Vybehla som po schodoch hore do izby a zabuchla som dvere. Zamkla som ich a zatvorila som sa v kúpeľni. Oprela som sa o kraj vane a pritiahla som si k sebe kolená. Slzám som nechala voľný priebeh. V tejto chvíli by som dala čokoľvek za to, keby je teraz mama pri mne bez ohľadu na to, kým vlastne je. Stačili by jej slová, dievčatko moje, som tu s tebou a všetko by bolo v poriadku.