Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 22

„Čo?" -zreničky sa mi rozšírili a sadla som si naspäť vedľa neho.

„Je toho na mňa v poslednej dobe veľa. Neviem, proste mi niekedy prasknú nervy a neudržím sa. Je to ako kolotoč, ktorý sa nedá zastaviť. Zrazu sa točím, no potom mám pocit, akoby sa všetko zastavilo, len na pár sekúnd a napokon to začína odznova. Je to divné, ja viem, no, prosím, skús ma chápať." –odvetil rázne.

„Chápať? Ako ťa mám chápať, keď som sa práve dozvedela, že to nezvládaš a tvoja hlava hocikedy dostane skrat? Čo sa stane, ak pôjdeš po ulici a zrazu uvidíš starenku? Pritlačíš ju k múru tak, ako to robíš mne?“ –spýtala som sa nedočkavo.

„Violet, vieš dobre, že mi na tebe záleží viac ako na hocikom inom. S tebou sa cítim akoby, v celku. Pevne nohami na zemi.“ –hlesol jednoznačne. Snaží sa ma obmotať okolo prstu a keď príde medzi chalanov, hneď sa všetko zmení.

„Na to si mal myslieť, keď ste sa proti mne aj s mojím bratom spykli. Ja som sa nikdy nepretvarovala. Snažila som sa ľúbiť ťa a veriť ti, že to isté cítiš tiež, no týmto si všetko zničil. Nemyslela som si, že by si bol schopný spraviť zo mňa hračku.“ –odvetila som bezradne a postavila som sa. Prešla som sa z jedného miesta na druhé a pozrela sa mu do tváre.

„Keby som ako tie zmachlené pipky s 10-centimetrovými podpätkami, už dávno by si nebol v centre diania a spoločenského života. Zničila by som ťa, no keďže taká nie som a ani nikdy nebudem, môžem ti len povedať, že toto si vyrieš sám.“

„Sám? Violet, ja ťa potrebujem.“ –postavil sa a chytil ma za zápästie.

„K čomu je toto divadlo? Nič to nezmení. Som s tebou, vždy som pri tebe stála, no svojím tupým premýšľaním a vyvyšovaním sa nad ostatných si si vykopal hrob. Mne je fuk, že si kapitánom bejsbalového tímu. Brala som ťa ako chalana, ktorý vie čo chce. Verila som tvojím slovám o vysokej a tomu, čo chceš v živote dosiahnuť. Mať sny je síce pekné, no k čomu sú ti sny, keď sa k ním snažíš dopracovať takto?“ –spýtala som sa a neveriacky som pokrútila hlavou.

„To, čo som ti vravel, keď sme spolu boli za mestom, neboli klamstvá. Myslel som to úprimne.“

„Škoda, že ti to nenapadlo vtedy, keď si uzavrel tú blbú stávku.“ –privrela som oči.

„Takže, toto je tvoje rozhodnutie?“ -nadvihol obočie. „Necháš ma v strede tohto všetkého a zablokuješ hocijakú možnosť dostať sa z neho?“ –vydýchol.

„Áno, presne to urobím.“ –odsekla som.

„Fajn. Choď si! Choď si za tým idiotom, ktorému v hlave ruplo tak isto, ako aj tebe. Zaujímate sa len o to, čo je dobré pre ľudí, spisujete si to a myslíte si, že ste urobili dieru do sveta. Mýlite sa. Ľudia nečakajú na slová, ale na skutky.“ -odvrkol a myslel si, že s týmto nado mnou vyhral. Smola. Aj ja mám v rukáve esá.

„Teraz hovoríš presne, ako môj otec. Aj on má taký istý názor. Názor, ktorý zabil aj poslednú štipku sebavedomia, ktorú som v sebe mala. Možno si myslíš, že som len knihomoľ s denníkom v rukách, no to, čo píšem, cítim. To ty nikdy nepochopíš. Stredom tvojho sveta je lopta a ihrisko. Stredom môjho sveta je človek, ktorý mi ukázal, že sa dá zmeniť aj to, čo sám nechceš. Nemyslím si, že tým rupnutím v hlave si ho priamo vystihol, vlastne, nás oboch. Opakuješ tým moje slová a zdá sa ti, že je to aspoň s jedného hľadiska jasnejšie. Omyl, tak to nikdy nebude.“ –dodala som si sebavedomie a vedela som, že som trafila kliniec po hlavičke.

„Maj sa, Scott.“ –s úškrnom som odkráčala k hlavnej bráne a nechala som ho tam stáť. Keď som sa z donútenia otočila, držal sa za hlavu a prechádzal sa z miesta na miesto. S ešte hlbším úsmevom som si na uši dala slúchadlá a kráčala som do centra. O pár minút mi začína smena. Aspoň pár hodín medzi tými, ktorí ma chápu.

 „Zdravím, pán Brian. Aký bol víkend?“ -spýtala som sa ho, len čo som otvorila dvere a cingnutie zvončeka oznámilo môj príchod. Vytrhla som ho zo zamyslenia až tak, že mu pero vypadlo z rúk.

„Ale, ale. Niekto tu chodí na čas. To sa často nevidí.“ –provokatívne sa zasmial a pokračoval. „Famózny víkend s famóznou ženou. Čo viac si priať.“ –zasnene sa zahľadel pred seba a potom a pozrel na môj neidentifikovateľný výraz. „Obyčajne, by som sa ťa nepýtal na to, ako si ho strávila ty, no tento raz ma to vážne zaujíma. Tvoj pohľad v sebe skrýva niečo, tajomné. No tak, von s tým.“ –vyzval ma smelo.

„Tajomným by som to zrovna nenazvala. Povedzme, že to, ako sa teraz cíti moje vnútro by som nedokázala ničím vystihnúť.“ –odložila som si tašku a prešla som k výkladu, z ktorého som vzala nový zväzok pokračovania Padlých anjelov.

„Knihy od Adornettovej v policiach chýbajú dosť často. Len či ich do konca mesiaca nájdem na tom istom mieste.“ –dodal provokatívne.

„Aj káva sa varí docela často a aj tak ju zakaždým zabudnete zaliať.“ –zadržiavala som smiech, keď som ho pozorovala, ako utekal dozadu po kanvicu. Pokrútila som hlavou a odkráčala som za pult. Odomkla som pokladňu a hodila som do nej 6 dolárov za požičanie knihy na celý mesiac. Obyčajne mám nový výtlačok prečítaný do jedného dňa, no nebudem riskovať, že sa mi to zapáči až natoľko, že to si to budem potrebovať prečítať znovu a nezostane mi dostatok času.

„Nikdy nepochopím, prečo musíš byť zakaždým tak poctivá a platíš za požičanie knihy aj keď si mojím zamestnancom.“ –pokrútil hlavou pán Brian a odpil si z kávy, no v tom momente si uvedomil, že je horúca a mával si rukami pri ústach. Musela som sa zasmiať.

„Raz sa mi to už vypomstilo, no väčšinou dodržujem to, čím sa tu riadime všetci. Až na Ebbi.“ –pozreli sme sa dozadu a sledovali, ako zápasí so žuvačkou, kým sa jej ju nepodarí prilepiť pod policu. Je to tiché dievča, ktoré toho veľa nenahovorí, no svoju prácu odvádza excelentne, teda, až na tú závislosť od žuvačiek.

Bolo niečo po deviatej. Zapla som svetlá výkladu a zamkla som pokladňu. Do batohu som si vložila knihu, ktorú som si požičala a prehodila som si ho na chrbát. Zatvorila som obchod a pomaly odkráčala dolu ulicou. Smer, ktorým som sa vybrala bol dosť nezvyčajný, pretože tadiaľ chodím len málo kedy, no niečo mi proste vravelo, musíš tadiaľ ísť. Celú cestu som sa obzerala okolo seba a hľadala som niečo, z čoho by som vydedukovala moje zakomplexované zmýšľanie. Niekedy už fakt neviem či to, čo si myslím, beriem úplne vážne. Znudene som kráčala ďalej, no potom som pod pouličnou lampou blízko menšieho parku kvetov zazrela dvoch tínedžerov, ako sa objímajú. Ten postoj a smiech, by som spoznala kedykoľvek. To, ako prilepil svoje pery na tie jej alebo to, ako jeho ruka skĺzla na jej zadok a ona potom opätovným smiechom jeho ruky vrátila na svoj chrbát spôsobilo, že všetky emócie, ktoré ma od rána napĺňali proste vyšli von. Slzy si našli cestičku z kútikov mojich očí. Akoby naschvál, som v playliste vyhľadala skladbu, ktorú si púšťam pri podobných situáciách, no so zmenou len v tom, že kráčam okolo ľudí, ktorých nepoznám. Zostala som stáť na jednom mieste a bez mihnutia oka som ich pozorovala. O pár sekúnd na to, som sklonila hlavu a sadla som si obrubník chodníka. Otvorila som svoj blok a pouličné svetlo lampy nado mnou ma donútilo vybrať pero a po pár dňoch napísať ďalšie riadky. Emotívne, srdce trhajúce riadky, ktoré budem mať potrebu čítať stále dokolečka.