Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 23

„Slečna Shelingerová je ako vždy zase myšlienkami vo hviezdach.“

Moje premýšľanie vyrušila ironická poznámka mojej najmilovanejšej profesorky, pani Figeraldovej.

„Zrejme premýšľa nad ďalším zápisom do svojho denníčka.“ -ozval sa môj spolužiak, Fred Johnson, trošku pribratejší, no za to so štýlom veľmi odlišným od obyčajného tínedžera. Piersing v jeho ľavom obočí zrejme nikdy nepochopím. Všetci naokolo sa začali smiať, no keď profesorka zastala pri jeho lavici s nadvihnutým obočím, ihneď sa stiahol. Po pár sekundách na to, sa zadívala priamo na mňa a odkráčala naspäť pred tabuľu. Kývla hlavou, aby som sa postavila k tabuli.

„Takže, keďže vaše premýšľanie, ako inak, ani dnes nie je na bode mrazu, môžete začať tridsaťročnou vojnou, nech sa páči.“ –vyzvala ma a oprela sa o parapetu pri okne.

Dejepis je jedným z mojich najobľúbenejších predmetov, nie nadarmo som si ho vybrala ako maturitný predmet. Prednáška s pánom Greyom, ktorý má večne na košeli fľak od kečupu alebo horčice, nie sú príliš lákavé a dá sa povedať, že jeho rozprávanie skorej uspáva ako poučí. Takže som nemala na výber a zaškrtla som si prázdne miesto v stĺpiku pani Figeraldovej na nástenke pri východe školy.

Po pár minútach som odbľabotala článok, ktorý nám ešte pred týždňom dala ako povinné čítanie a posadila som sa na svoje miesto. S ťažkým povzdychnutím a to hlavne preto, že ju týmto vždy dostanem, mi napísala ďalšie áčko do svojho diára. Zatvorila ho a pokračovala vo vysvetľovaní. 

Vie veľmi dobre, že som pripravená na každú hodinu, no aj tak ma skúša či mám každý deň svoj deň. Bingo! Mám. A pri nej, na 110% lepší a lepší! Užívam si to, ako ju jej ťažký vzdych donúti pohnúť perom a napísať pri moje meno dobrú známku.

„Fajn, na dnes je to všetko. Tí, čo máte semináre, stretneme sa dnes o štvrtej na druhej strane budovy v učebni A8.“ –ohlásila predtým, než skončila a tí, ktorých sa to týkalo, dali jasne najavo svoj nesúhlas prehováraním aj keď vedeli, že to, čo ona povie, vždy platí. Pre mňa to nebol problém, keďže dnes som mala aj tak na pláne len sedieť v izbe a čítať ďalšiu nezáživnú knihu.

„Slečna Shelingerová, môžete na slovíčko?“ –ozvala sa skorej, ako som stihla vyjsť na chodbu a utekať na obed.

„Jasné,“ –odsekla som stroho a postavila som sa pred ňu s knihami v rukách.

Oprela sa o katedru a založila si ruky.

„V poslednej dobe ignorujete moje prednášky. Viem, že viete dosť na to, aby ste väčšinu z nich mohli premrhať, pretože to aj tak všetko dobehnete na seminároch, no zdá sa mi, že nie ste, ako to povedať, vo svojej koži.“

„Zrejme sa vám to iba zdá, pretože ste priveľmi zaujatá tým, že dbáte práve o to, aby som ja dávala pozor.“ –odvetila som rázne, no hneď na to som sklopila pohľad.

„Nie, mňa len zaujíma, či náhodou nepotrebujete pomoc.“ –dodala divným hlasom. Zvraštila som obočie.

„Pomoc?“ –spýtala som sa zvedavo. Prikývla. Nevedela som či to brať ako urážku, alebo len ako návrh na to, aby som si všetko tak veľmi nebrala k srdcu.

„Prepáčte, no myslím, že toto nie je váš problém.“ –odvetila som pohŕdavo.

„Ja viem, že nie, no ak máte niečo, čím by ste sa mi chceli zdôveriť, som tu pres vás. Všetci profesori dokážu vypočuť študentov, ak majú nejaké problémy či už doma, alebo tu v škole. Nie sme tu len od toho, aby sme vám do hlavy tlačili tri strany nového učiva. Dokážeme vás pochopiť.“ –hlesla uznanlivo a pousmiala sa na mňa.