Cigarettes

•~•1•~•

„Annalívia!"Počula som jej prenikavý hlas ozývať sa z obývačky. Rýchlo som si natiahla džínsy, zapla gombík a utekala dole za mamou. Sedela rozvalená na gauči a intenzívne prežúvala kúsok šunky, ktorá sa nachádzala aj na jej oblečení. Usmiala som sa, pretože to sa jej stávalo v poslednej dobe často.

„Áno mami?"upútala som jej pozornosť a ruky som si založila na hrudi. Všimla som si, že jej bruško je očosi väčšie a príchod súrodenca sa pomaly blížil. Áno, mám tehotnú mamu.

„Donesieš mi hrozno a syr?"opýtala sa, keď dožula šunku. S úsmevom som prevrátila oči a otočila sa smerom do kuchyne.

„No čo? Musím jesť za dvoch, a keď už sme pri tom jedle a ty už si v kuchyni, môžeš mi doniesť aj toasty!"Moja mama patrí k ľudom, ktorý sa radi bavia. A potom to takto skončilo. „Mami nechoď nikam. Ten chlap sa mi nepáči."Takto som hundrala pred pol rokom, keď jeden chlapík pozval moju mamu večer von. Vyzeral strašideľne. Mal mesačnú pestovanú bradu k tomu úzke pery, ktoré neboli pod tou bradou ani vidieť a čierne oči. Ničím zaujímavý, zatiaľ čo moja mama vyzerala mlado a pekne. Veď mala iba tridsaťpäť rokov a pôrod dávno za sebou. „Neboj sa, nič sa mi nestane, zlato. Dám si s ním pár drinkov a za hodinku som späť."Lenže z pár drinkov sa asi stalo viac a z hodinky celá noc. Je mladá, ale do baru s chalanmi by som mala chodiť ja, nie?

„Zlato, zaspinkala si?"z obývačky som počula jej bujarý chichot, ktorý po necelej minúte ustál. Na tanier som položila syr, hrozno a na druhý dve toasty. Ešte som sa očkom pozrela na hodinky, ktoré mi oznámili, že by som už mala vyraziť do práce.

„Nie mami. Už idem."zamrmlala som si viac menej pre seba a s taniermi vošla do obývačky. Taniere som položila na sklenený stolík medzi telkou a gaučom. „Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj Jamesa. Dobre?"Vôbec nevnímala moje slová. Bola zaujatá romantickým filmom, ktorý teraz dokonale ovládal jej city.

„Mami!"zvolala som na ňu a konečne odtrhla zrak od telky a so spýtavým pohľadom sa na mňa pozrela.

„Zavolaj Jamesovi, ak by niečo."povedala som a čakala, že mi niečo povie alebo urobí gesto na znak súhlasu, ale nie. Ona na mňa upierala svoje uslzené oči akoby práve nepočula, čo som jej povedala.

„Vnímaš ma?"s malým hnevom som sa opýtala a ruky založila vbok. To som robila vždy, keď ma niečo začínalo hnevať. A poviem vám, moja trpezlivosť má medze.

„Áno, mám zavolať Jamesovi, ak by niečo... A ty už ideš do práce?"opýtala sa a snažila sa postaviť. Podopierala si kríže a druhou rukou sa odrážala z gauča, ale nedarilo sa jej. Rýchlo som k nej pribehla a pomohla jej postaviť sa. „Teda, ale som riadne guľatá."

„Ale si krásna ako vždy."usmiala som sa, ale keď som videla jej pohľad a slzy tlačiace sa von z očí, vedela som, že som radšej mala byť ticho.

„Už dlho mi nikto niečo také pekné nepovedal."povedala cez hlasný plač, keď sme sa presunuli na chodbu. Bola som radšej ticho a v tichosti s jej plačom, som si obula biele tenisky. Na jej zmeny nálad som bola už zvyknutá.
Postavila som sa na rovné nohy a objala ju.

„Dávaj na seba pozor a vieš, čo máš robiť, ak by si niečo potrebovala.."

„Zavolať Jamesovi. Viem."ubezpečila ma bez plakania a pohladila ma po vlasoch. Farbu vlasov som zdedila po nej. Havranie čierne vlasy, ktoré mi siahali až po prsia. Niekedy sa mi zvlnili do krásnej kučierky inokedy zas vyrovnali do rovnej linky. Mama mi hovorievala, že oči mám po otcovi. Žiarivé modré ako obloha bez jedinej škvrny a k tomu štíhli nos a plné, srdiečkovité pery. Otca som nikdy nevidela. Vraj po mojom narodení zmizol. Nuž, ktorý chalan by sa chcel stať otcom v osemnástich? Asi žiadny, však? Chcela by som vedieť, aké to je byť v otcovom objatí, ale myslím, že moja mama mi dáva objatie za oboch. Cítim sa v ňom bezpečne akoby neexistovalo nič, čo by mi mohlo ublížiť.

„Veľa šťastia."zamávala mi pri odchode. Pozdravila som ju úsmevom, kabelku si preložila cez plece a vyšla z domu k príjazdovej ceste, kde ma čakal žltý Mustang s čiernym pásom. Je staré asi desať rokov, ale zachovalé a stále ide ako hodinky.

Nasadla som, strčila kľúč do zapaľovania, naštartovala a vyštartovala do práce. Asi je zvláštne, že nechodím do školy, ale do práce, ale musela som si dať diaľkové štúdium, aby som mohla pracovať a pomáhať mame. Bez práce by sme skončili asi niekde na ulici, ale musím to utiahnúť ešte pár mesiacov a potom nastúpim späť do školy. Nikdy by som to nepovedala, ale chýba mi to tam.

Zaparkovala som na voľné miesto pri služobnom vchode a vystúpila z auta. Otvorila som služobné dvere zázračným kľúčom, ako ho aj volal James a prešla som dlhou chodbou do dámskych šatní. Zo svojej skrinky som vybrala niečo ako reklamné tričko s logom a vymenila ho za to, čo som mala na sebe. Nemala som rada prácu predavačky, ale malo to aj plusy, ale aj mínusy. Mínusy- strpnuté nohy z toľkého stania, bez zákazníkov je strašná nuda, keď mám na niečo chuť, môžem sa na to len pozerať.. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho.

„Ahoj, Annalívia."pozdravila ma postaršia pani, po ktorej mám vždy smenu ja. Je príjemná, prívetivá a pečie úžasné koláče.

„Dobrý deň."usmiala som sa a chystala sa ju zastúpiť. Táto žena mala dlhé plavé vlasy uviazané v cope, čierne, ale za to milo vyžarujúce oči a mierne opálenú pokožku, ktorá jej pomaly vráskavej tváre dával mladistvý nádych.

„Prajem pekný zvyšok dňa, Annalívia."popriala mi s prívetivým úsmevom a pobrala sa k svojej skrinke.

„Ďakujem."odvetila som a bežala po chodbe k ďalším dverám, za ktorými sa schovávala predajňa. Postavila som sa za pult a čakala a čakala a čakala. Celý deň som robila len to isté. Čakala na zákazníka. Nikto nechodil, tak som sa hruďou oprela o pult s vystrčeným zadkom a znudene očami preskakovala po rôznych sladkostiach. Dala by som si orieškovú čokoládu, lenže nemôžem. Ak by to šéf zistil, asi by ma namieste zabil. Oblízla som si pery, keď v tom sa dvere obchodu otvorili a ja som sa rýchlo vystrela.

„Do..dobrý deň."Vždy som sa snažila znieť tak vyrovnane v jeho prítomnosti, ale nešlo to. Jeho samotná prítomnosť mi podlamovala kolená, triasla hlasom a rozbúchala srdce. Hovorila som o plusoch? Nie? Tak on je jedno veľké plus a zároveň mínus. Presne som vedela, čo si kúpi.

„Davidoff."Doposiaľ jediné slovo, ktoré hovorí, ale aj tak som rada, že môžem poznať jeho hlas. Neviem, čo ma na ňom tak veľmi priťahuje. Možno ostro rysovaná čeľusť, zelené oči, ktoré sa na mňa ani raz nepozreli, jeho kolínska, ktorej značku neviem rozoznať, alebo ružové pery. Či jeho totálna nezaujímavosť?

Nervózne zavrčal, keď som ho skúmala príliš dlho. Rýchlo som odvrátila zrak a otočila sa k cigaretám na poličkách. Vybrala som čierne Davidoff a otočila sa mu čelom. So sklonenou hlavou som cigarety položila na pult a už som sa neodvážila na neho pozrieť. Robil to naschvál? To, že upútal moju pozornosť zo všetkého na seba?

„Štyri libry, poprosím."Za ten rozstrasený hlas som sa mala chuť prefackať. Ach, bože, Annalívia! Peniaze mi hodil na pult a odišiel ako víchor.

Ahoj..nový príbeh.. Ja si s tými menami asi nikdy nedám povedať, no čo už.. Dúfam, že sa páčila prvá časť, pretože mi veľmi záleží na prvom dojme. Budem veľmi rada za názor poprípade znesiem aj kritiku a šťastná budem aj za votes.. Takže môj legendárny pozdrav nesmie chýbať.

Peace and rolls 🙌