Cigarettes

•~•34•~•

V tej chvíli som cítila, ako som spadla na úplné dno. Zároveň mi všetko začínalo dávať zmysel: mamin častý plač, jej neobvykle časté chodenie k doktorovi a ten pocit, že mi tají niečo dôležité. Oči som upierala na doktora Kingswooda, zatiaľ čo sa ma snažil upokojiť klišé hláškami, ale ja som ho vôbec nepočúvala. V hlave mi začalo šumieť a nedokázala som sa ani pohnúť, dokonca som nevnímala ani to, čo som videla. Pomaly som prijímala bolestivú správu, ale nedokázala som to prijať tak ľahko. Chcela som plakať, kričať, rozbiť niečo, alebo aspoň nejak vyjadriť tú palčivú bolesť, ktorá sa vo mne stále hromadila a hromadila a nechcela sa prestať zväčšovať, no akokoľvek veľmi som chcela, nešlo to. Radšej som len na všetko, čo doktor Kingswood povedal, prikývla, pretože som nedokázala rozprávať. Všetko to šťastie, ktoré som od rána cítila, ten úsmev, všetko bolo preč. Jednou jedinou vetou. Jednou jedinou skutočnosťou. Jednou jedinou sekundu. Chcela som byť doma v posteli, zaspať a nikdy sa nezobudiť.

,,Mali by ste ísť za vašou mamou.Tie papiere podpíšete neskôr," postavil sa a znova si sadol za svoj stôl. Sedela som bez pohnutia, či mrknutia. ,,Annalívia,"oslovil ma opatrne. Postavila som sa a bez pozdravu odišla. Určite to bolo odomňa neslušné, ale v tej chvíli som nevnímala nič okolo seba a bolo mi všetko jedno. Išla som k izbe mojej mami, chytila som kľučku dverí, ale nemohla som vstúpiť dnu. Tušila som, že ak vstúpim, neudržím to a začnem na ňu kričať a vyčítať jej, že mi to nepovedala a to som nechcela. Nechcela som si ju pohnevať práve teraz, keď..keď preboha...

Rozmyslela som si to a rozbehla sa von z nemocnice na parkovisko, kde som nastúpila do starého žltého mustanga a vydala sa na cestu domov.

Keď som bola pri dome, začal mi vyzváňať mobil. James. Jedna časť môjho ja túžila zdvihnúť a povedať mu nech naklusá ku mne domov, pretože ho potrebujem objať, ale ďalšia časť chcela byť sama, ľutovať sa a utopiť sa v kaluži bolesti a smútku. Nakoniec zazneli posledné tóny mojej vyzváňajúcej hudby a šancu som premrhala.

Keď som vošla dovnútra ovanula ma vôňa vareného jedla. Zhlboka som sa nadýchla a pritom zaklonila hlavu a slastne zatvorila oči. Len nachvíľku, pretože som si spomenula na dni, keď som chodievala zo školy domov a hneď ako som vošla, oviala ma podobná vôňa. Nikdy som si nemyslela, že mi vôňa bude pripomínať niečo tak krásne a bolestivé.
Vždy, keď som prišla domov, mama pobehovala v kuchyni, aby mi uvarila dobrú večeru a pri tom sa nádherne úsmievala. Prestala som spomínať vo chvíli, keď som si uvedomila, že moja mama je v nemocnici a ja som doma nič voňavé nenavarila. Pomaly som vošla do kuchyne a pri šporáku stál James. Rovnako krásny ako si ho pamätám s náznakom trápenia v hnedých charizmatických očiach. Keď si ma všimol, hneď priskočil ku mne a uväznil ma vo svojom náručí. Presne vedel, čo potrebujem.

,,Volala mi tvoja mama. Je mi to tak veľmi ľúto,"šepol svojím melodickým hlasom a privinul si ma k sebe ešte viac. Svoje ruky som mu omotala okolo trupu a opätovala mu objatie. Bol ticho, pretože vedel, že žiadne slová nie sú potrebné. James bol na takéto situácie ako stvorený, presne vedel, čo má robiť, čo povedať prípadne nepovedať. Dosť dlhú dobu sme len tak stáli a vynahrádzali si čas, ktorý sme bol od seba. Chýbal mi, ale teraz, keď som ho najviac potrebovala, bol tu a to bolo hlavné. Je mi jedno, čo mi povedal, nechcem o neho prísť. James je oveľa väčšia cennosť ako moja hrdosť.

Neskôr sme sa najedli jedla, ktoré sám navaril a spočiatku sme boli obaja ticho, kým James neprehovoril. ,,Chceš sa o tom porozprávať?"opýtal sa a povzbudivo sa usmial.

Hneď som pokrútila hlavou. ,,Nie,"chrapčavo som povedala a bola som prekvapená ako staro môj hlas znie. Bol to ako hlas starej ženy na smrteľnej posteli.

,,Bolo by lepšie, ak by si to zo seba vypustila. Myslím, že ak by si sa vyplakala alebo vykričala bolo by to lepšie." Viem, že to myslel dobre, ale ja som nemala dosť síl plakať alebo kričať.

,,Viem, James, ale potrebujem to stráviť, potom sa dať do poriadku a všetko vyriešiť." Znelo to múdro. Dať sa do poriadku. Všetko vyriešiť. Čo som to teraz povedala? Vedela som, že nič nebude v poriadku a nič sa nevyrieši. Bola som si istá, že ak je toto pravda, čo sa mi teraz deje, že už nikdy nič nebude v poriadku. Ak mi odíde, moja mamička...ak mi odíde, nič nebude v poriadku.

James sa smutne usmial a prikývol.

,,Čokoľvek potrebuješ, som tu pre teba," dodal a pohladil mi ruku. Znova nastalo ticho. Dívala som sa na Jamesa, ako dojedá posledné sústo, potom vstáva a ide umyť svoj tanier.

,,James?"

,,Áno?"otočil sa ku mne so spýtavým pohľadom.

,,Vedel si o tom?"opýtala som sa s kamennou tvárou, akú som si priniesla z nemocnice. Mokré ruky si utrel do suchej utierky a prisadol si ku mne.

,,Vedel,"priznal. ,,Povedala mi to v ten deň, keď kvôli mne spadla zo schodov,"v očiach sa mu zráčila veľká ľútosť a pocit viny. ,,Nevedel som, ako reagovať, čo jej na to povedať a prečo to hovorí práve mne a nie tebe. Bol som strašne nahnevaný a preto som utekal preč a ona sa rozbehla zamnou s plačom a žiadala ma, aby som jej splnil jej posledné želanie, ale ja som to nechcel počuť, nechcel som prijať skutočnosť, že o pár mesiacov ju už neuvidím, hneval som sa na ňu, pretože nemusela prežívať posledné dni života, ak by sa toho dieťaťa vzdala a preto som utekal preč..." pri tých slovách ma zasiahol ohnivý meč priamo do srdca. Ak by nebolo toho decka, mama by žila...žila by. ,,...a ako sa ponáhľala zamnou, spadla," sklonil hlavu, aby zakryl slzy v očiach. ,,Ale potom som si uvedomil veľa vecí a tak som sa s tvojou mamou rozprával znova. Povedala mi veci, ktoré ma presvedčili o tom, že má srdce na správnom mieste. Pochopil som, že ona je s tým vyrovnaná, pretože vie, že jej dieťa potrebuje byť viac na tomto svete než ona. Obetovala svoj život za život svojho dieťaťa,"nakoniec sa smutne usmial.

,,A čo môj život? Ja nie som jej dieťa? Ja ju tu nepotrebujem?"chcela som to zakričať, ale moje sily boli nedostatočné. Nič nepovedal. Len sedel a hoci som ho rada videla, chcela som byť sama. ,,James, rada som ťa videla, ale bude lepšie, ak ma teraz necháš samú."

,,To nepôjde,"pokrútil hlavou. ,,To želanie tvojej mami bolo, aby som sa o teba postaral, ak odmietneš svojho otca."

,,Dokážem sa o seba postrať sama,"odvrkla som a postavila sa na odchod.

,,Nenechám ťa trpieť samú. Ja ti pomôžem. Pomôžem ti sa so všetkým vyrovnať."

Už mám dosť tých smutných rečí. Vy nie? Potrebujeme k nim šupnúť Aarona, no nie? V budúcej časti uvidíte pokope Aarona, Annulíviu a Jamesa..🤣👊