Cigarettes

•~•37•~•

,,James, prosím," začala som, no Aaron ma prerušil. 

,,Keď už sme sa bavili o klamstvách, tvoj kamarát mi hovoril, že spolu chodíte."

,,Čo?" otočila som sa k Jamesovi s nevypovedanou otázkou v očiach. 

,,Bolo to nutné. Urobil som to, aby ti dal pokoj. Zjavne mu to niekto musí vysvetliť ručne stručne." 

,,Už sme sa o tom bavili, James. Vieš, čo si o tom myslím," snažila som sa ho upokojiť. Nepotrebovala som zašívať ďalšie rany. Radšej by som bola, keby mi jeden z nich zašil tie moje. 

,,Nie, nechaj ho. Ja sa ho nebojím," vystatoval sa Aaron a tým ma nahneval. 

,,Práve som ti zašila ranu na ruke, ty macho!" 

,,Už len kvôli Annelívii sa ťa ani nedotknem. Viem, čo pre ňu znamenáš... Aj keď neviem, čo na tebe vidí."

,,Si sa posral?"

,,Preboha, Aaron, dopekla!" myslela som, že ho rozdrtím v zuboch. 

,,Nebudem si špiniť ruky s feťákom ako si ty."

Aaron zovrel päste a urobil k nemu krok. Videla som v ňom horieť zlosť, ktorá sa mu odrážala v očiach. Videla som, ako mu stmavli oči a bol schopný hocičoho. Bol rozhodnutý Jamesa zmlátiť a mlátil by ho až kým by sa sám nevzdal. To mi prebehlo hlavou pri dívaní sa do jeho krutých očí. Nikto by ho nedokázal zastaviť... Okrem mňa. Jeho oči spočinuli na mne. Konkrétne sa mi pozeral do očí a určite v nich videl niečo, čo ho prinútilo zostať kľudný. Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol. 

,,Nie všetci ma vedia vytočiť do nepríčetnosti, ale ty James, ty to dokážeš, ale je tu jeden jediný dôvod, ktorý mi nedovolí byť tým človekom, ktorý by ťa za iných okolností mlátil do bezvedomia." 

,,Keď chcete byť obaja v tomto dome, okamžite prestaňte s tými siláckymi rečami..."

,,To.." obaja zborovo začali, ale hlasným vykríknutím som ich zastavila. 

,,Inak obaja odídete!"zakončila som a vybehla dupotom s izby zanechajúc za sebou dvoch besných psov, ktorí by sa nejradšej pozabíjali. 

V maminom šatníku som našla jedno z jej pánskych tričiek, ktoré v poslednom čase veľmi obľubovala, pretože sa do ničoho nezmestila. Privoňala som si k nemu a v pamäti som sa vrátila do detstva. Uvedomila som si, že o mojom biologickom otcovi nikdy nič nehovorila, nikdy ho nespomenula, tak prečo práve teraz v tomto zničujúco zdrvujúcom období môjho života sa sem chce pripliesť? Zhlboka som sa nadýchla a spomenula si na naše každodenné huncústva. Nepotrebovala som žiadne kamarátky, ona bola tou najlepšou kamarátkou akú som v živote mala. Tak, prečo mi ju chce osud zobrať? Pritísla som si tričko k hrudi a nechala sa uniesť do ríše spomienok. Aký to bol jej úsmev krásny a šťastný a ako sa postupom času menil na nútený. Ako to, že som si to nevšimla? Zožieral ma pocit viny každou sekundou viac a viac. Keby som len vedela... Čo by som urobila? Ako by som jej pomohla? Som oveľa viac slabá a bezmocná než ona. ,,Mami, prečo odchádzaš?" šepla som so srdcervúcim plačom do trička zmáčaného mojími slzami. ,,Neodchádzaj, prosím neopúšťaj ma, prosím...prosím...mami,"

Bolo toho na mňa priveľa. Všetko mi prerastalo cez hlavu. Od mojej mami, po Aarona až po môjho biologického otca. Všetky myšlienky týkajúce sa týchto troch osôb sa mi navzájom prelínali a nevedela som triezvo premýšľať o jednom. Sekundu tu bola myšlienka o Aaronovi, potom sekundu zas o mojej mame a ďalšiu sekundu zas o mojom biologickom otcovi. Zúfalo som potrebovala, aby mi niekto pomohol všetko urobiť tak, aby som sa necítila tak vinná a zúfalá. Lenže jediný, kto vedel, čím si prechádzam vo svojom vnútri som bola ja, takže musela som sa sama postaviť na nohy a začať meniť svoje detinské chovanie a prebrať zodpovednosť a začať myslieť nielen na seba, ale brať ohľad aj na ostatných. Rozhodla som sa teda urobiť prvý krok vpred. A preto, že odkedy som sa dozvedela, že sa chce somnou môj biologický otec stretnúť, som nemala srdce na mieste, rozhodla som sa, že sa s ním stretnem.