Cigarettes

•~•27•~•

Mobil mi už hodnú chvíľu vibroval vo vrecku a ja som ho ignorovala. Medzi mnou a Aaronom panovalo ticho a vibračné tóny bolo počuť snáď až do ďalšieho mesta. Otvorila som kúsok okno, aby šialený vietor prehlušil bláznivé vibrovanie.

,,Nechceš to zdvihnúť?"opýtal sa a zatvoril mi okno.

,,Nie." Nikto iný by mi toľkokrát nevolal, iba James. Poznala som ho priveľmi dobre.

,,Mala by si mu povedať, že si v poriadku inak ti ten mobil vyhodím von oknom a teraz vôbec nežartujem,"povedal smrteľne vážnym tónom a to ma ako tak presvedčilo. Telefón na chvíľu prestal vibrovať a namiesto neho bolo počuť iba kľudný zvuk motora. ,,Drží ťa na krátko, ale chápem ho,"dodal.

,,O čom to hovoríš?"netušiac na čo naráža som sa ho opýtala, ale odpovede som sa nedočkala, pretože mi znova začal vibrovať mobil.

,,Radšej to zdvihni."

Vybrala som mobil z vrecka a na dispeji svietilo meno JAMES, ako inak. S obavami som priložila ukazovák na zelené políčko a trochu mi trvalo, kým som pritlačila.

,,Aho-..."môj pozdrav zanikol v interieri auta.

,,Si v poriadku?! Kde si? Uniesli ťa? Prečo nedvíhaš? Urobil ti niekto niečo? Ak sa ťa niekto, čo i len dotkol, zabijem ho!!"hneď ako som zdvihla, zaburácal do telefónu.

,,Ukľudni sa, James. Som v úplnom poriadku, nemusíš sa báť."

,,Kde si, Annalívia? Prídem po teba."

,,Už idem domov. Budeš tam?"

,,Áno, počkám na teba. Dávaj na seba pozor, zlatko." Jeho hlas mi pohladil dušu, akoby som ho nepočula už roky, akoby sme od seba boli odlúčení nesmierne dlhú dobu.

,,Stalo sa niečo?"opýtala som sa opatrne.

,,Nie, nič. Len som sa o teba bál. Potom sa porozprávame,"ticho dodal a ja som vytušila niečo vážne.

,,Dobre, ľúbim ťa."

,,Aj ja teba."

Zložila som a mobil vložila späť do vrecka.

,,Vezmem to skratkou, aby si mohla byť, čo najskôr doma."

Pozrela som von oknom a jedna časť zo mňa mu túžila povedať, nech ide tou najdlhšou cestou a ďalšia zas, aby sa ponáhľal domov. Chcela som vidieť mamu a presvedčiť sa, že je v poriadku. Povzdýchla som si a tápala, či jej James povedal o mojom výlete, ale dávala som tomu malé šance, pretože tí dvaja sa už dosť dlho nerozprávajú.  Už aby bola doma a všetko sa vrátilo do starých koľají. Chýba mi a dúfam, že ju čoskoro pustia domov. 

,,Ako sa má tvoja mama?" Už ho naozaj začínam podozrievať z čítania myšlienok.

,,Netuším ako sa má naozaj, ale vyzerá, že sa má dobre,"sklopila som zrak k svojim dlaniam a uvedomila si, že nedokážem ani posúdiť, či je moja mama v poriadku alebo nie. Čo som to za dcéru? Prišla som o prácu, nedávala som na ňu pozor a utiekla som od nej k Aaronovi, len aby som na chvíľu pocítila blažený pocit bezstarostnosti. Oči sa mi naplnili ľútosťou a slzami. Čo som to za človeka? Nechcem ani, aby to stvorenie porodila. Nechcem mať súrodenca, ktorého otca ani nepoznám. Necítim k tomu stvoreniu žiaden cit, považujem ho za votrelca, ktorý nám svojím narodením všetko len sťaží. Chcem, aby som bola iba ja a moja mama. Nechcem žiadneho súrodenca, žiadneho pangharta! Keď som svoje slzy nedokázala udržať, otočila som sa k oknu a rukávom mikiny som si zaradom utierala mokrú tvár.

,,Prepáč, nič ma do toho nie je, ale myslím si, že ti tvoja mama niečo tají." Nosom som sa zhlboka nadýchla a snažila sa znieť normálne.