Cigarettes

•~•40•~•

Rada by som vedela, kto je na vine, že sa zobúdzam sama v posteli s pocitom bezmocnosti, vynechávajúc raňajky priamo utekám do nemocnice za človekom, ktorý tu zrejme dlho nebude. No, jedno mi bolo jasné, onedlho spoznám svojho biologického otca. To slovo mi bolo cudzie, ba priam odporné, pretože som si pod pojmom otec predstavovala celý život hajzla, ktorý sa nedokázal postaviť životu a utiekol, ale z jednej strany ma k nemu ťahala zvedavosť, ktorá ma ovládala silnejšie než čokoľvek iné. Zároveň som sa chcela dozvedieť, prečo sa ozval teraz, prečo po toľkých rokoch. 

,,Annalívia, si si istá?"opýtala sa ma Elizabeth neisto. Prikývla som a snažila sa nepozerať na množstvo hadíc, ktoré jej vytŕčali z rúk. ,,Viem, že to je pre teba ťažké, ale ver mi, pomôže ti to do budúcna,"jemne sa usmiala a ja som si uvedomila, že táto žena ležiaca na lôžku sa na Elizabeth  nepodobá. V očiach stratila iskru a chuť bojovať, na žive ju držali len hadice. Nasadila si kyslíkovú masku a podala mi ruku. Hlavu som si položila na lôžko vedľa nej a jej ruku privinula k tvári. 

,,Prosím, aj keď viem, že nevládzeš, bojuj,"zašepkala som. Doširoka sa usmiala, aby ma uistila, že bude a prikývla.
Šokoval ma sled udalostí a následky, aké mali posledné dni. Len pred niekoľkými týžňami sme spolu žartovali, smiali, doberali jedna druhú a mne pripadal príchod súrodenca tak cudzo... Teraz tu bezvládne leží, jediné čo na nej vyzerá živo je pohyb pliec, keď sa nadychuje a vydychuje pomocou kyslíkovej masky. Ešte stále dúfam, že je to zlý sen. 

Po tom, ako zaspala, som sa rozhodla ísť za doktorom zistiť, ako je v skutočnosti na tom.
Elizabethin stav sa rapídne zhoršil, ale dieťa je v poriadku. Nemohla veľa rozprávať, vstávať z postele a už vôbec nie zvládať stresové situácie, teda akokoľvek som sa chcela opýtať a vyčítať jej, prečo mi to tajila a prečo sa, preboha, dala vystaviť smrti kvôli tomu dieťaťu, nemohla som. Doktor povedal, že pôrod by mal byť do týždňa a ak sa to pretiahne, tak jej budú musieť pôrod vyvolať, pretože nosiť dieťa jej telo už viac nezvládne. Keď som odchádzala z doktorovej kancelárie, želala som si, aby ma v tej chvíli niekto bodol do srdca, aby som už viac tú predčasnú bolesť zo straty necítila. Cítim, ako sa mi rúcajú bariéry a všetky hradby, ktoré som si proti tomuto pocitu postavila. Nedá sa to prekonať. Aspoň teraz nie. 

Kráčajúc späť do izby som blízko nej zazrela známu tvár. Aaron. V momente, keď ma zbadal, vzal ma za ruku a potiahol do maminej izby. 

,,Čo tu robíš?"opýtala som sa.

,,Pššt,"ukázal na Elizabeth. ,,Ide po mne čoraz viac gangov a potreboval som sa skryť."

,,Do nemocnice?"opýtala som sa tichým tónom. 

,,No,"prikývol akoby to bolo úplne normálne, ale mne to vôbec nedávalo zmysel. Vyšiel z maminej izby a vtiahol ma sem, čo mi taktiež nedávalo zmysel. Čo by robil u Elizabeth v izbe? Asi som sa zmýlila. 

,,Chodievaš sem často?"spomenula som si, že som ho tu raz videla, ale tú myšlienku som vtedy potlačila, pretože som si myslela, že sa mi to len zdalo. 

,,Bez otázok, pani policajtka,"odsekol a uchýlil sa ku oknu.
Nebola som prekvapená, že sa tvári akoby sa nič medzi nami nestalo. Aj keď sa, popravde, nič nestalo, ale neležala by som celú noc len tak pri hocikom celkom nahá. Analyzoval z okna okolie a mne nevenoval ani štipku pozornosti. 

Bol oblečený ako vždy v čiernom a hlavu mal skrytú pod kapucňou, spod ktorej mu vytŕčali svetlé rozcuchané vlasy. 

,,Musíme vypadnúť," ozval sa po chvíľke ticha. 

,,Ja nemusím ísť nikam, Aaron, to ty by si mal odísť, "povedala som chladne a polonahnevane. Odvrátila som od neho zrak a mala som v pláne sadnúť si k posteli. Aaronovu reakciu som nevidela a ani som nechcela, teraz ma čakali väčšie problémy než je on.