Cigarettes

•~•47•~•

Stalo sa vám niekedy, že ste sa cítili akoby ste žili v inom tele a v jeden deň, keď ste sa zobudili vám to došlo? Došlo vám, že všetko je inak a že nič nebude také ako predtým? Že ste celý život žili život, ktorý vám nepatrí.

 Keď som v to ráno otvorila oči, cítila som sa o niečo ľahšie. Hoci som prijala priveľa informácii, hoci som nebola vo svojej posteli, hoci pri mne nikto nebol, proste ten pocit tam bol. Pripadal mi to ako nový začiatok. Môj nový začiatok. Spánok mi pomohol zmieriť sa so všetkým a jednu vec som vedela na sto percent. Moja mama bude žiť. Bude mi píliť uši ešte veľa, veľa, veľa rokov a mala by som sa naladiť na to, že budem mať súrodenca. Z mojej krvi, nie z cudzej. 

Absolútne všetko ma prestalo trápiť. Skoro všetko. Za to, ako so mnou Aaron zaobchádzal a ako mi klamal ešte draho zaplatí. Neodpustím mu len tak. 

Keď som vyšla z izby a šla dole, zdalo sa, že v dome nikto nie je. Počula som vyzváňajúci zvuk svojho brucha a následne som zacítila tú najúžasnejšiu vôňu. Nechala som sa viesť čuchovými bunkami, ktoré ma priviedli do prázdnej jedálne. Vrhla som sa na prvé, čo som videla a nestíhala som hltať, také dobré boli tie lievance. Posadila som sa a brala si zo všetkého. 

Je pravdou, že v posledných týždňoch som toho veľa nenajedla a môj apetít musel stihnúť všetko, čo zameškal. 

,,Vidím, že ti chuti. Som rád," počula som za sebou známy hlas. Položil na stôl nakrájanú zeleninu so šunkou a syrom. Prestala som jesť a prehltla posledné sústo. Postavila som sa na odchod,  no jeho ruka na mojom zápästí ma zastavila. 

,,Pusť ma," vyšlo zo mňa cez zuby. 

,,Nepustím," povedal a uškrnul sa. 

,,Nenávidím ťa!" skríkla som. 

,,To nie je pravda a ty to vieš," znova sa uškrnul. Nahnevalo ma jeho sebavedomie a to akú istotu má vo mne. 

,,Mysli si, čo chceš. Ja viem, že ťa nechcem už nikdy v živote vidieť." Trhla som rukou, aby som si ju vyslobodila, no stísol mi  ju tak silno, že to začínalo bolieť a pritiahol ma k sebe. Cítila som jeho dych, jeho vôňu a videla som do jeho očí, do jeho krásnych, prekrásnych očí. 

,,Povedz mi do očí, že mám zmiznúť z tvojho života a ja sa zbalím a nikdy ma neuvidíš," povedal vážnym ráznym hlasom. Dych sa mi zachvel a pri pomyslení, že by som ho už nikdy nevidela, si moje srdce dalo dramatickú prestávku. Mlčala som, hoci som nechcela. Chcela som mu vykričať, nech odíde, no vedela som, že by to urobil. Odišiel by a nikdy by sa nevrátil. Aaron bol proste taký. 

,,Nečakaj, že ťa budem prosiť, aby si ostal!" nahnevane som zasyčala. ,,Ak chceš odísť, odíď."

,,Nechcem," odpovedal pohotovo a hneď. ,,Chcem ostať s tebou a milovať sa s te-!"

,,Ak to dopovieš, prisahám, že ťa strelím do slabiny." Obaja sme sa otočili za hlasom a stál tam. V celej kráse. Môj otec. Upravenejší, učesanejší, čistejší a oveľa lepšie oblečený ako ja. Nevedela som, kam sa pozrieť a čo robiť. Nikdy som nepremýšľala nad tým, aké by to bolo spoznať ho a byť v jeho prítomnosti. 

Sadol si za vrch stola. Ja som si sadla z pravého boku a Aaron oproti. Nikto z nás nevedel, čo povedať a nie to čo  urobiť. Dívala som sa do prázdneho taniera a čakala, kým niekto prelomí to trápne ticho. 

,,Annalívia," oslovil ma môj biologický otec. ,,Rád by som vedel, ako sa ti tu páči." 

,,Uh-uh-m," ťažko som zo seba dostala slovo. ,,Je tu pekne." 

,,Toto bude odteraz tvoj domov," skonštatoval. 

,,Ja tu nemôžem ostať. Musím ísť za Elizabeth." 

,,O nej som sa chcel s tebou porozprávať," povedal vážnym tónom. 

,,Nechám vás," Aaron sa postavil a odišiel. 

,,Ako vieš tvoja mama bola chorá..." 

,,Bola?" vyskočilo zo mňa automaticky a šokovane. 

,,Nechaj ma, prosím, dohovoriť."

,,a čakala pod srdcom naše dieťa." 

,,Prosím," prerušila som ho so slzami v očiach. ,,Povedz, že je nažive."

,,Predvčerom porodila. Máš zdravého a krásneho brata," vzal moju ruku a uväznil ju do svojich jemných a zároveň silných dlaní. Jeho teplé ruky mi zohriali srdce a hoci som sa tvárila, že si jeho dotyk nevšímam, bolo to inak. Rana z detstva sa mi rázom otvorila a začala mega pomalým tempom hojiť, no tento raz poriadne. 

,,Čo je s mojou mamou? Je v poriadku?" 

,,Annalívia, jej láska k nám trom jej dala dosť veľkú silu na to, aby sa pobila s osudom a všetko hravo zvládla. Naša milovaná Elizabeth je bojovníčka odkedy ju poznám a nikdy sa len tak nevzdáva. Je živá, zdravá a nevie sa dočkať, kedy nás uvidí." Slzy mal na krajíčku, ale neuhol pohľadom. 

Vedela som, že všetko dopadne dobre. Vydýchla som ťaživý vzduch a zrazu som sa cítila taká ľahká. Ďakujem ti, Bože. 

Ešte 3 časti ľudkovia :D