Cigarettes

•~•21•~•

Za Aaronovým sedadlom bolo veľmi nepohodlne. Bolo to asi tými jeho dlhými nožiskami, pre ktoré potreboval miesto  dva metre. Keď si sadol do auta aj s tým Johnym, bolo to ešte horšie. Pripučilo ma to k zadným sedadlám a nohy som mala čudne skrútené pod sedadlom vodiča. Vedela som, že o chvíľu to nevydržím a budem sa musieť nenápadne pohnúť a urobiť si pohodlie.
Johnyho nebolo vôbec vidieť, iba jeho obrys a ten mi bol na dve veci. V ovzduší som cítila napätie, ktoré sprevádzalo ticho. Už mi nohy začali pomaly trpnúť a ja som sa snažila silou mysle donútiť Aarona, aby niečo hovoril alebo pustil rádio, lebo ak sa čo i len zhlboka nadýchnem jeho kožená sedačka nechutne zapraská.

„Ehm..."hlúpo zakašľal Johny. Keď to Aaron ignoroval, urobil to znova, ale Aarona to zrejme netrápilo. „Ehm, ehhhm eeehhm,"pokúsil sa znovu.

„Čo je? Potrebuješ niečo proti kašlu?"znel nervózne, akoby ho Johny vyrušil z veľavýznamnej činnosti.

„Nie, ja len..."začal priateľským tónom, ale Aaron ho ignoroval.

„Je mi to jedno. Ušetri ma od trápnych rozhovorov, okey?" Nastalo ticho, ktoré prehlušoval iba zvuk motora. Nohy som si už pomaly necítila a aby toho nebolo málo, k tomu všetkému ma rozbolela chrbtica.

„Cash,"oslovil ho Johny váhavo.

„John,"vrátil mu váhavý tón Aaron.

„Volám sa Johny,"opravil ho.

„Tak prepáč, Johny,"znelo to ironicky a ja som mala chuť ho za jeho nepriateľské správanie prefackať. Johny sa snažil priateľsky nadviazať konverzáciu a Aaron sa správal ako totálny idiot.

„Ja viem, že ma tu nechceš.."

„Tak to máš pravdu,"skočil mu do reči Aaron, za čo si u mňa zaslúžil pregúlenie očami.

„...ale keby si ma aspoň trochu počúval, tak by si zistil, že máš za sedadlom dievča, ktoré túto dlhú cestu takto zrejme neprežije."
Zostala som šokovaná a skryla som si tvár, akoby ma to dokázalo zneviditeľniť. Aaronovi zrejme tiež došla reč a dlhé sekundy bol úplne ticho. „Už to chápem. Tvoja frajerka, čo? Prepáčte, že som vám skazil cestu." Otvorila som oči cez prsty a vykríkla, pretože bol nebezpečne blízko a mal sivé oči, ktoré v tme žiarivo svietili. „Prepáč, prepáč,"ospravedlňoval sa a ruky dal do obranného gesta.

„Sadni si normálne,"monotónne ma požiadal alebo skôr zavelil Aaron. Konečne som sa s úľavou mohla uvoľniť a vytiahnuť nohy spod sedačky. Sledovala som Johnyho a on mňa tiež. Bola tma, no i cez to som videla jeho detský úsmev, ktorý ma pobavil a zároveň ukľudnil. Nesmelo som sa usmiala a sadla si na zadné sedadlo.

„Johny, a ty si?"vystrel ku mne ruku.

„Annalívia,"prijala som jeho nedočkavú ruku. 

„Fakt ma to veľmi mrzí, že som v prekazil cestu,"smutne sa usmial.

„My dvaja nie sme...pár,"ujasnila som mu a Aaron sa vpredu na neposedne zamrvil.

„Tak potom nechápem..."ukázal na mňa a na Aarona a zatváril sa zmätene. „On ťa iba..."

„Nie!"vykríkla som skôr, než by vyslovil niečo hrozné, aj keď by sa mi to možno páčilo. „Sme len...kamaráti,"chvíľku som zaváhala, no napokon som to vyslovila. Ja som vlastne ani nevedela, čo sme. Okoloidúci známi, občasný kamaráti (podľa Aaronovej nálady) alebo sme naozaj dobrí kamaráti.

„S výhodami,"doplnil Johny mysliac si, že hovorí pravdu.

„Nie, IBA kamaráti,"zdôraznila som slovo iba, aby mu to konečne docvaklo a zdalo sa, že to horko ťažko prijal so zmäteným výrazom akoby takémuto typu vzťahu nerozumel.