„Nauč ma fajčiť."
„Otvor ústa do písmena O."Urobila som ako nakázal a v momente ho pochytil záchvat smiechu. Až potom som pochopila, že moja požiadavka mala dvojzmysel. Zamračila som sa až tak veľmi, že sa prestal smiať a jeho výraz nahradil vážny v...
Sledovala som kvapky, ktoré bubnovali o parapet okna a niektoré stekali po okne. Chcela by som byť jednou z nich. Padať a dopadnúť alebo padať, stekať a dopadnúť. Nedáva to zmysel, ale moja predstava tiež nemá. Po každej búrke víde Slnko. V mysli som sa usmiala nad babkiným citátom, ktorý používala vždy, keď vonku padla, čo i len jedna kvapka. Mala pravdu, i keď toto nebola búrka, ale len malý dážď, ktorý už pomaly ustáva a to Slnko naozaj vychádza a nie len Slnko, ale aj krásna dúha. Dážď mi dáva istotu, že po každom zlom období príde krajšie a lepšie. Pri tom premýšľaní a pozeraní cez okno som aj zabudla, že mám aj nejaké povinnosti. Na jeden glg som vypila zostatok mätového čaju a šálku nechala na parapete. Na posteli som už mala oblečenie na dnes. Nič výstredné, či veľmi farebné. Môj štýl obliekania je nepredvídateľný, ale jediné, čo musím na sebe mať sú čierne džínsy.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
„Annalívia, poponáhľaj sa."z dolného poschodia som počula mamin náhlivý hlások. Mobil som si vložila do vrecka a mohla som ísť dole za mamou. Rýchlo som zbehla po točitých schodoch a zastavila sa tesne pred ňou.
„Músíš tak trieskať? Už dosť ma bolí hlava."prstami si premasírovala spánky a kráčala hore-dole po chodbe.
„Prepáč."usmiala som sa a rýchlo sa obula. „Kto bude šoférovať?"Vystrela som sa do rovnej línie a sledovala jej nevládnu chôdzu.
„Predsa ty."vykúzlila nemilý úsmev, ktorý som musela ignorovať a spolu s ňou vyšla z domu. Zatvorila som dvere proti nejakému zlodejovi a rozbehla sa k autu, kde sa už mama oň opierala.
„Bolí ťa niečo?"milo som sa opýtala a chytila som ju za pás.
„Buď ticho, Annalívia, nepokúšaj moje nervy!"zarevala na mňa a nastúpila si do auta. Prevrátila som nad ňou oči a sadla si na miesto šoféra. Cesta by prešla pomerne v tichu, keby sa mamina nálada nezmenila na "hovor, dokým vládzeš".
„James mi povedal, že nechceš ísť na párty."odrazu prehovorila a pomrvila sa na sedadle. Chvíľku som rozmýšľala, čo jej poviem, pretože náš James musí mojej mame povedať všetko, aj to kedy chodím na záchod.
„Nie, nechcem nikam ísť. Ostanem doma radšej s tebou."povedala som rozhodne, čím som ukočnila tento rozhovor, aspoň z mojej strany.
„To je blbosť. Kľudne na tú párty choď a o mňa sa neboj."Vážne, nemám sa o teba báť? A čo mi povieš na to dieťa v tvojom bruchu? Mala som chuť jej to vykričať, ale viem, že by som asi nemala. Je dospelá a ona vedela, čo robí.
„Ostanem doma a bodka."Chcela som sa venovať ceste a rozmýšľať nad dažďom, ale nedovolila mi to mama.
„Bude tam veľa pekných chalanov a už by si si jedného fešáka mohla najsť."Nemusela som sa na ňu ani pozrieť a vedela som, že na jej tvári je teraz hrozne veľký úškrn. Povzdýchla som si a celú myseľ sa snažila venovať šoférovaniu, ale nemohla som jej na to nič nepovedať.
