Cigarettes

•~•24•~•

Aaron ma jemne od seba odtiahol a ustúpil. Urobila som k nemu krok a na moje prekvapenie, neustúpil. Vyhľadala som jeho pohľad a videla v ňom menej, než inokedy. Nevedela som pochopiť, ako dokáže skryť každučký pocit za svoj zelený závoj a nenechá po sebe ani len stopu.

,,Práve..."začala som zmätene.

,,Nevysvetľuj si to zle. Je to moja vina,"prehovoril cudzím a chladnejším hlasom.

,,Čo je tvoja vina? Ja...ja.."habkala som, kým som hľadala správne slová. ,,Ti nerozumiem. Práve si mi povedal, že túžiš byť mi nablízku a teraz sa odomňa vzdiaľuješ?"

,,Ja viem, čo som povedal a je to pravda. Naozaj." Otočila som sa, aby som sa na ňho nemusela pozerať. Na tú jeho tvár, na ktorej neviem rozoznať, či to, čo hovorí je úprimné alebo nie. Jeho slová môžem brať vážne a aj nemusím. Všetko závisí od mojej naivity. Nestihla som urobiť krok a jeho silné prsty uväznili moju ruku a donútili ma otočiť sa k nemu. Dívala som sa na ňho so skrčenou a poriadne nahnevanou tvárou, pretože mi dovolil uveriť, že som sa k nemu aspoň o kúsok priblížila. ,,Naozaj,"zopakoval tvrdšie s dôrazom na každú hlásku. ,,Len ťa nechcem mať rád,"dodal a ja som trhla rukou vpred, ale neúspešne. Slzy som už mala na krajíčku a nevzdávala sa vyslobodiť si ruku.

,,Pusť ma!"zrevala som. Hnev a sklamnie vo mne vreli a agresívne sa miešali v jeden celok.

,,Annalívia, ja...."

,,Dosť,"skríkla som a prestala sa vzpierať. ,,Každou vetou si s prepáčením sereš do úst!"

,,Annalívia,"oslovil ma hlasnejšie a prirazil na svoju hruď. Nemotorná slza mi stiekla po tvári a ja som odvratila pohľad na druhú stranu izby. ,,Nechápeš, že toto nie je správne? Že ja nie som niekto, kto sa so svojimi osobnými vecami niekomu zdôveruje? Nechápeš, že ja nie som typ, ktorý túži po kamarátstvach? A že ja sa so svojím životom s nikým nedelím? Nechápeš, že ja nie som človek pre teba? Ešte stále to nechápeš?"z jeho hlasu som vicítila niečo bolestivé, čo na mňa kričalo nezmyselné vety. Akoby ma ten hlas nabádal neveriť tomu. ,,Toto si mala pochopiť už dávno,"dodal tichším hlasom a uvolnil svoje zovretie na mojich predlaktiach.

,,Tak potom, prečo si to robil? Prečo si ma donútil veriť, že sme niečo ako kamaráti?! Prečo si ma viezol po práci domov? Prečo si vliezol ku mne do izby, vypočul moje trápenia a spal pri mne?"

,,Ja neviem, možno som chcel naivne ako ty uveriť, že sa s niekym môžem kamarátiť."

,,Nechceš ma vo svojom živote a popri tom mi hovoríš, že túžiš po mojej blízkosti a že nechceš, aby som odišla! A teraz mi tvrdíš presný opak! Ako sa mám k tomu postaviť? Mám odísť z tvojho nerozhodného života plného adrenlínu alebo mám ostať a presviedčať samu seba, že možno raz sa prestaneš skrývať a ukážeš mi kto naozaj si?" Nemala som ani poňatia, či to čo hovorím myslím vážne, ale vedela som, že nechcem odísť, nechcem ho nechať, nechcem byť bez neho už ani minútu.

,,Neviem..."tichúčko vypustil z plných pier.

,,Ty nevieš nič! Už ma nebaví presviedčať ťa, že mi môžeš povedať čokoľvek!"otočila som sa a očami hľadala mikinu. Keď som ju našla energicky som si ju obliekla a chystala sa preč.

,,Kam chceš o takomto čase ísť?"

,,Nestaraj sa!"skríkla som protivne a nahnevane. Hľadala som ponožky po zemi a jednu som našla, druhá sa asi prepadla pod zem. Kým ja som sa trápila s hľadaním ponožky, on si sadol a díval sa do zeme. Po viac ako pár minútach hľadania som to vzdala a rozhodla sa ísť bez ponožiek. Obula som si jednu tenisku a ďalšia sa znova prepadla pod zem. Vybodla som sa aj na tenisku a vybrala sa k dverám svižným a sebavedomím krokom.