Cigarettes

The End

Prekvapene som zažmurkala a do očí sa mi nahrnuli slzy. „Vy ste nezabudli," smrkla som do rukáva. Zboku sa objavil Aaron s tortou, na ktorej horeli sviečky.

„Želaj si niečo," povedal a žmurkol na mňa. Zhlboka som sa nadýchla a sfúkla všetky sviečky. Želala som si, aby to nebol sen a aby sme sa s Aaronom konečne udobrila.
Hostia mi pogratulovali a nakoniec mi jeden jediný hosť urobil najväčšiu radosť.

„James!" zvrieskla som a už som ho aj silno objímala. Tak veľmi mi chýbal, že mi oči opäť zvlhli. Boli sme v kontakte, ale boli sme od seba niekoľko hodín ďaleko, tak sme sa nemohli stretnúť.

,,Zlatíčko," šepol a zdvihol ma zo zeme. Mali sme si veľa toho čo povedať, ale vedeli sme, že budeme mať ešte veľa času na rozprávanie. Musela som sa venovať aj ďalším hosťom, ktorých som dlho nevidela a dokonca niektorých som ani nepoznala. Bola to rodina môjho otca. Spoznala som svojich starých rodičov, tety, ujov, bratrancov a sesternice. Každému som sa venovala a bola som rada, že nikto na moje narodeniny nezabudol. Otec na mňa stále upieral svoj pohľad a videla som v jeho očiach radosť, že sme konečne takto všetci spolu. Bol to krásny večer. Lepšie narodeniny som si priať nemohla. Bola som vyrovnaná so všetkým, nič ma netrápilo a o chvíľu bude môj stredoškolský život späť.

,,Ako to ide s pánom Nedostupným?" opýtal sa James, keď sme stáli v kuchyni a pripravovali občerstvenie, pretože to predtým sa zjedlo. Kým ho nespomenul, šťastne som sa usmievala, no teraz mi kútiky spadli a až teraz som si uvedomila, že som ho po tom, ako som sfúkla sviečky, nevidela.

,,Ty by si mu odpustil, keby ťa ťahal za nos?"

,,Keby to bolo pre moju bezpečnosť, isteže by som bol nahnevaný, ale po nejakom čase by som mu odpustil," povedal a ukradol zákusok z tácky. Hneď som ho capla po ruke a zákusok vrátila naspäť. ,,Aj ja som tvoj hosť!" zvolal obranne.

,,Ale nešlo len o to že klamal," povzdýchla som si. ,,Je to zložité," skryla som si tvár do dlaní. ,,Ponížil ma. Odstrkoval ma," šepla som a nedovolila som si pustit slzy von.

,,Neviem, čo všetko sa medzi vami odohralo, ale myslím si, že obaja k sebe niečo cítite. Bola by škoda keby ste si túto príležitosť nechali ujsť," povedal a využil moju nepozornosť a vzal si koláčik z tácky. Škaredo som sa na neho pozrela, ale nechala som to tak. Vrátili sme sa späť medzi ľudí a každý teraz obdivoval môjho malého bračeka ako sa snaží vygúgať nejaké slovo. Obzrela som sa po miestnosti a hľadala som Aarona. Nebol tu, ale vedela som, že by bez slova neodišiel.

„Bol to Aaronov nápad. Chcel ťa prekvapiť," povedala mama, keď si ku mne vo voľnej chvíľke prisadla. Moje srdce poskočilo a šepkalo mi, aby som dnes medzi nami zhodila tú nezmyselnú bariéru, ktorú som sama vytvorila. „Mala by si sa s ním, čo najskôr udobriť. Nech nie je neskoro," pohladila ma po tvári svojou teplou dlaňou a ja som si pomyslela, že som ho vytrestala až až.

„Ale nemusíš, keď nechceš," pridal sa k nám otec. „Poznám toho chlapca ako vlastnú dlaň a viem, že pre nikoho nič podobné neurobil. Bol uzavretý do seba tak dlho a ty jediná si ho dokázala roztopiť. Budem k tebe úprimný, niesom nadšený a stotožnený s myšlienkou, že vy dvaja budete tvoriť pár, ale na druhej strane som rád, že Aaron našiel niekoho, kto mu otvoril oči a kto ho donútil k niekomu niečo cítiť. Si moja dcéra a ja ťa budem chrániť pred každým a pred všetkým a zároveň chcem, aby si sa rozhodla sama," usmial sa a daroval mi bozk do vlasov. „Som vďačný za to, že si sa narodila práve dnes."
Usmiala som sa a otca objala. Ďakovala som Bohu, ako to všetko dopadlo. Zdalo sa, že som sa konečne našla.

V momente som sa rozhodla, že Aarona nájdem. Netušila som, čo mu poviem ani čo urobím, keď ho nájdem, no bola som odhodlaná mu odpustiť a tvoriť s ním normálny pár. Vstala som a odhodlane sa vybrala za ním, keď ma otcova ruka zastavila.

„Je za domom, na terase," povedal.

Vďačne som sa usmiala a rozbehla sa na miesto, kde Aaron sedel úplne sám. Osvetľovalo ho jedno jediné svetlo a to úplne stačilo na to, aby mi srdce išlo vyskočiť z hrude. Bol nádherný. Presne taký, ako keď sme sa prvýkrát stretli a on mi vyrazil dych. Miloval ma a ja jeho tiež. Nemôžem svoje city zahodiť a pokračovať ďalej bez neho. Nedovolí mi to srdce a takisto aj rozum.

„Nemusíš ma vyhadzovať. O chvíľu odídem sám," povedal v zármutku a v beznádeji.

„Ja ťa nevyhadzujem," povedala som po chvíli a počula vlastný tlkot srdca. Nevedela som, ako začať.

„To je jedno. Musím odísť aj tak,"povedal a moje odhodlanie rázom vyprchalo.

„Kam?!" opýtala som sa bez rozmyslu a urobila pár krokov. Mala som sto chutí ho bez slova pobozkať a už nikdy viac mu tak dlho neodolávať.

„To je jedno," mávol rukou a pozrel sa na mňa svojími smutnými zelenými žiarami.

„Nie je! Chcem to vedieť!" zvolala som a srdce mi stále ohlušujúco bilo.

„Po dlhej dobe sa somnou chceš sama od seba rozprávať," skonštatoval a postavil sa. „Je mi ľúto, že som nedokázal urobiť viac."

„Urobil si dosť."

„Vraciam sa do školy. Ďaleko odtiaľto. Možno sa už neuvidíme," povedal a v očiach sa mu zablysla slza. Moje vnútro zaťažila bolesť a ľútosť zároveň. Urobil ku mne pár krokov a zdalo sa, že sa ma dotkne, no vo chvíli si to rozmyslel a prešiel okolo mňa. „Milujem ťa a preto nechcem, aby si kvôli mne viac trpela. Zbohom," povedal a nechal ma tam stáť ako sochu.

Začalo sa mi triasť celé telo a z očí sa mi hrnuli slzy. Prečo práve dnes?! Dlho za mnou chodil a ja som ho odmietala a hádala sa s ním za každú somarinu, no nikdy som nechcela, aby naozaj odišiel aj keď som ho od seba odháňala. Bola som v jeho prítomnosti bezpečí a cítila som sa milovaná a viem, že sa zmenil. Viem, že by mi teraz dovolil sa ho dotknúť a že by ma už nikdy neodstrčil. Plakala som od žiaľu tak silno, že som si musela zakryť ústa, aby ma nebolo počuť.
Zvuk motora ma prebudil a zrodilo sa vo mne nové odhodlanie. Nenechám ho odísť. Rozbehla som sa za ním a keď už sa chcel pohnúť, postavila som sa pred kapotu jeho auta a položila na ňu ruky.

„Nenechám ťa odísť! Milujem ťa!" zvolala som z plného hrdla a slzy mi stále zmáčali tvár. „Uvedomila som si, že ťa vo svojom živote chcem už dávno, no hrdosť mi to nedovolila priznať. Chcem, aby sme spolu začali ako pár. Chcem, aby sme sa viac spoznali, chodili spolu na rande, aby sme sa hádali a milovali zároveň a hlavne, aby si ma neopustil!" kričala som a zároveň sa mu dívala do očí, keď vychádzal z auta a pristúpil ku mne. Vtiahol ma do svojho objatia a dal mi bozk na čelo.

„Neopustím ťa," šepol a objal ma tuhšie. „Viem, že aj keby som dnes odišiel vrátil by som sa, pretože ty si môj domov. Žiadne miesto, či adresa, si to ty. Môj domov, láska, šťastie, smútok, či úsmev..."

Spojila som naše pery a tento bozk zapečatil našu spoločnú cestu.

Naposledy sa k vám prihováram v tejto knihe. Bola to dlhá cesta. Musím sa priznať, že boli časy, keď som chcela celý príbeh vymazať, ale kvôli vám, tým, ktorí sa dostali až sem, tento príbeh naďalej existuje a dýcha.

Keď som tento príbeh začala písať, nevedela som, o čom presne bude. V tom čase sa mi páčili záhadní chlapci, hlavne o nich písať, ale už som z toho asi vyrástla, preto môj ďalší príbeh bude o niečom inom, ako táto teen-fiction.

Ak ste si pri mojom písaní oddýchli a baví vás čítať moje nezmyselné riadky, nový príbeh už je na mojom profile. Volá sa MR. PROFESSOR.