Cigarettes

•~•23•~•

„Nie je v mojej moci ťa súdiť,"začala som po dlhej odmlke. Vychutnala som si jeho pohľad hľadiaci mi priamo do očí s neistotou. Bola tam prvýkrát za celý čas, čo Aarona poznám. „Moje rozhodnutie nie je veľmi dôležité. Záleží to od teba."

„Pochopil som to správne?"odvrátil pohľad na zem a vzápätí sa na mňa zadíval s nekompromisným výrazom. „Dávaš mi na výber buď ty alebo drogy?" Zachvela som sa pri poslednom slove a pomaly pokrútila hlavou. „Tak potom čo?"

„Viem, že by som oproti tým veciam nemala ani najmenšiu šancu, ale na tom nezáleží. Ide mi o to, že ja vlastne ani neviem, či ty chceš, aby som sa s tebou kamarátila. Nechceš sa somnou rozprávať, stále si na mňa nahnevaný a keď na mňa prehovoríš, tak obyčajne len s hnevom. Zdá sa mi, že ma chceš od seba odohnať a zároveň nie. A navyše o tebe vlastne ani nič neviem. Vôbec nič a tvoje hlúpe výhovorky, že ma chceš chrániť a neviem ešte čo, ma vytáčajú do nepríčetnosti,"klesla som na stoličku, ale oči som upierala len na neho, bez žmurknutia.
Nahlas si povzdýchol a znova uhol pohľadom. „Najedz sa, určite si vyhladla,"povedal a mne sa zakrútila hlava. Zase ma odignoroval. Bola som sklamaná. Nenútila som ho, dokonca som aj odvrátila pohľad, lebo som vedela, že to nemá ani najmenší zmysel. Nevedela som, čo si mám o tom všetkom myslieť. Či sa ho báť, alebo či od neho utekať, čo najďalej a nikdy ho nekontaktovať. Vedela som však, že ani jedno nechcem urobiť. Možno by som mala pociťovať strach alebo odpor či zhnusenie, no mňa to od neho vôbec neodrádzalo, vlastne sa mi zdal viac zaujímavejší a fascinujúcejší. Nedovolila som si však naňho zazerať. Utiahla som sa k stolu s jedlom a pri pohľade na všetky tie dobroty ma prešla chuť. Najradšej by som si ľahla a vdychovala vôňu čistých obliečok. Opatrne som nazrela ponad svoje plece. Sedel na posteli a hypnotizovane ma pozoroval. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som potlačila nutkanie otočiť sa a hypnotizovať ho rovnakým pohľadom. Určite vedel a ja som to cítila, že ma od seba svojou prácou neodradil. Bol by rád, keby sa to stalo, ale nestalo sa.
Vzala som si jablko a s pohľadom zabodnutým do zeme som si sadla na opačný kraj postele. Sedela som chrbtom k nemu a divila sa, že aj cez niekoľko látok na svojej koži cítim jeho prepaľujúci pohľad. Zahryzla som sa do jablka poriadne nahlas. Aaron sa odrazu postavil a tromi krokmi bol hneď pri stole s občerstvením. Ponad plece som veľmi nevidela, čo tam robí a pomaly ma z toho škúlenia dozadu boleli oči. Otočila som k nemu hlavu, no jeho dlhá atletická postava zakrývala jeho ruky. Natiahla som krk, aby som dovidela, ale on sa o pár stupňou otočil, akoby vedel, že sa pozerám, čo robí. Zahryzla som sa do jabĺčka a uvedomila si, že na ňho vôbec nemám chuť.

„A nechcem počuť ani slovo,"otočil sa a v ruke držal hamburger. „Zješ to a je mi jedno, či chceš alebo nie." Podišiel bližšie a podával mi tučný hamburger.

„Ja niesom.."

„Žiadne námietky,"povedal a netrpezlivo mi ním mával pred očami. Napokon som si ho vzala a až na jeho pohľad plný očakávania som si odhrýzla. Bol dobrý, vynikajúci, perfektný, dokonalý...práve som sa stratila a zabudla, o čom hovorím.

„Keď doješ, choď spať,"vzal si mikinu a obliekol si ju.

„Kam ideš?"opýtala som sa prežúvajúc.

„Nikam,"hlesol a otvoril priestranné dvere na balkón. Vyšiel von, zavrel za sebou a sadol si na stoličku. Keď som sa tak na ňho dívala, vedela som a už som nepochybovala, že ma zaujíma ešte viac, než kedykoľvek predtým. Vzbudil vo mne obrovskú zvedavosť na všetko čím je, čo robí a všetko čo sa ho týka. Bolo neznesiteľné a otravné čakať, že sa dozviem viac. Vedela som, že na to, aby som s ním udržala kontakt a aké-také priateľstvo, mi bude potrebná veľká trpezlivosť, lenže ak Aaron nezmení svoj postoj ku mne, budem nútena sa toho vzdať. Nemá to budúcnosť, ak takto bude pokračovať so svojím správaním. Aj keď ma to niekde hlboko zraní, nebudem mu príťažou. Je len na ňom, ako sa rozhodne.