Cigarettes

•~•13•~•

Vtedy, keď som sa unášala v tme svojich vlastných myšlienok na smrť a keď som si myslela, že som naozaj mŕtva, strhla som sa zo sedadla s hlbokým nádychom. Dychčala som v predklone, kým som sa nevydýchala a nenabrala do pľúc potrebný kyslík. Šokovane som sa obzrela po interieri auta a bola som v Cashovom aute, ktoré stálo, ale vedľa mňa nikto nesedel. Pozrela som sa cez čelné sklo a videla jeho tmavú postavu opierať sa o kapotu auta a z obrysu mu unikal dym. Vbudil vo mne hnev a všetku kontrolu som zahodila za seba, a vyrútila sa z auta ako neriadená strela rovno k nemu.

„Si ty vôbec normálny?!"kričala som a začala do ňho päsťami udierať. Bolo mi jedno, či mi ich vráti, musela som si vybiť zlosť. Uškŕňal sa a prikrčil rameno, aby sa aspoň nejak bránil mojim neúprosným ranám. „Mohol si nás zabiť!!"kričala som po ňom a vôbec nebrala do úvahy, že je to Cash. Človek, ktorý vo mne až do chvíle, čo sa nás pokúsil zabiť, vzbudzoval autoritu a rešpekt.

„Ale no tak,"stále sa uškŕňal a vykrúcal sa predomnou, akoby som ho šteklila. Zvráštila som obočie a prestala ho udierať. „Bola to sranda,"potiahol si z cigarety akoby nič.

„Gratulujem, ty srandista! Bola to fakt skvelá sranda! Už nikdy s tebou nenasadnem do auta!"Mala som v pláne naštvane odísť, ale zastavil ma jeho bujarý smiech.

„Berieš to príliš vážne. Nič sa nestalo a takúto reakciu som vážne nečakal. Myslel som si..."

„Že budem jasať na sedadle a kričať, aby si pridal? No jasne, to je rovno ako z porno filmu!"

„Dobre, dobre, je to moja chyba. Prepáč." Pozrela som sa mu do tváre, či to myslí vážne a aj keď sa jeho ústa nehýbali a mal ich rovné ako čiara, jeho oči sa smiali. Prižmúrila som oči a zagánila.

„Vôbec to nemyslíš vážne! Je ti jedno, že sme skoro prišli o život?"Cítila som, že sa mi do tváre hrnie veľká horúčava a nebolo to počasím, ale hnevom.

„Prepáč, jasné?"zopakoval a urobil ku mne krok. Dívala som sa na ňho do výšky a on na mňa zhora ako taký môj vodca. Vedela som, že viac, než slovo od neho nedostanem.
Zaujali ma jeho oči v trasľavom svetle, ktoré sa mi vpíjali do tých mojich a pery vydychujúce do mňa dym. Schválne som dýchala ústami, aby ma jeho vôňa neokabátila, ako to vždy robila. Vedel presne, čo robí a jeho kútiky sa už-už nadvihovali do šibalského úsmevu, ktorému neviem odolať. Rýchlo som odvrátila zrak, o krok ustúpila a nasadila znova tupo-nahnevaný výraz.

„Dovidenia!"zvolala som a naštvane odcupitala preč. Našťastie sme boli pred jeho domom a môj nebol vôbec ďaleko.

„Zajtrašok platí?"stihol za mnou ešte zavolať. Ignorovala som ho, i keď som sa chcela znova za ním rozbehnúť a povedať, aby bol zajtra presný na sekundu a stotinu.
Doma som sa hneď hodila do postele, ale nespala som. Akokoľvek som sa prevracala, nebolo mi pohodlne a moje myšlienky stále utekali k dnešnému dňu. Najprv na to, ako som sa s Jamesom bozkávala, Cashov pohľad, potom jeho zbesilá jazda a môj hnev. Neskôr som zistila, že sa mi na tvári rozlial úsmev. Zahnala som ho, pretože nás dnes skoro zabil a ja som na ňho oficiálne nahnevaná!
Rozmýšľala som, či ma nasmrť vystrašil preto, že bol nahnevaný na mňa a na Jamesa, že sme sa pred ním bozkávali a či mu to naozaj vadilo, alebo či si chcel zo mňa len tak bezcieľne vystreliť. Ničomu som nechápala a hlavne jemu. Nálady menil ako ponožky, alebo skôr ako cigarety. Bol pre mňa veľkou záhadou a aj tie jeho klamstvá, ktorými sa ma snažil obalamutiť.
Ako naschvál som nemohla zaspať a ráno sa mi zdalo čím dlhšie som bola hore, tým viac nekonečne ďaleko. Veľmi som si priala byť v jeho blízkosti a dívať sa na ňho a keď som si uvedomila, že za pár hodín budem s ním cválať po meste, zaplavil ma pocit blaženosti.