Cigarettes

•~•12•~•

Najprv sme stáli oproti sebe. On fajčiaci cigaretu, ja odháňajúc dym, aby som sa na ňho mohla pozrieť.

„Prečo sa vždy objavíš vtedy, keď to nečakám,"nebola to otázka, len som poznamenala jeho nepredvídavosť.

„Nastúp,"zopakoval hrubším a ostrejším hlasom ako predtým.

„Správaš sa ako debil. Radšej pôjdem peši." Obišla som ho, nechcela som sa znova naštvať, chcela som mať pokojnú dušu, ale pri ňom asi sotva. Ťažko sa mi od neho odchádzalo, i keď som urobila sotva dva kroky. Jeho vôňu som držala v nose a keď sa ozval jeho hlas, spokojne som si vydýchla.

„Počkaj,"začal odmerane. Ostala som stáť otočená chrbtom. „Je-je z-zima,"zakoktal sa.

„To prežijem a navyše mi čerstvý vzduch prospeje,"nechcene som odfrkla a začala kráčať napred.

„Neblázni,"zatiahol rozpačito.

„Bláznim."

„No ták,"pribehol ku mne. „Veď je to iba odvoz."

„Veď práve, nemám náladu sa prizerať na tvoj nahnevaný ksicht,"zastavila som sa, pretože pán Cash mi zaterasil cestu.

„Ja niesom nahnevaný,"zagánil. Nadvihla som obočie. „Dobre, dobre, tak fajn, som iba trošku."

„Viac, než trošku."

„Nastúp si,"zopakoval, ale tentoraz odmerane a miestami až prosebne.

„Prosíš?"prižmúrila som na ňho oči.

„Provokuješ?"tiež prižmúril oči, ale na jeho dokonalej tvári to vyzeralo trochu smiešne, čo ma donútilo doširoka sa usmiať.

„Mám to v krvi."

„To som si všimol." Prehrabol si vlasy dozadu, ale znova mu padli na to isté miesto. Zakrývali mu čelo a trochu aj krásne zelené oči. „Ideš?"kývol smerom k autu. Zaváhala som, ale len naoko, vo vnútri som bola na sto percent rozhodnutá s ním ísť aj na kraj sveta.
Vykročila som k strane spolujazdca a nasadla do auta plného tmy.
Počas jazdy bolo otravné ticho, ktoré som sa snažila pretrhnúť, ale nevedela som ako. Nadýchla som sa, že niečo poviem, no nevedela som čo. V hlave som mala milión otázok, no na jazyku ani jednu. Namiesto mňa úpadok zachránil Cash.

„Zajtra máš voľno, že?"nachvíľku ku mne uprel pohľad a mne sa pritom zastavilo srdce. Zmohla som sa len na prikývnutie. „Chodíš behávať?"bez pohľadu sa opýtal.

„Áno, každý piatok a sobotu, keď mám voľno,"nevedela som kam naša konverzácia zasmeruje, ale páčilo sa mi, že nachvíľku zahodil svoju nezaujatosť voči mne.

„Tiež chodievam. Vie to pretriediť myšlienky a prečistiť hlavu. Môžme ísť zajtra spolu, ak chceš. Poznám miesto, kde je pokoj a vždy sa tam na pár minút zastavím." Pri tej ponuke som mala chuť vyskočiť zo sedadla rovno na ňho, ale asi by som spáchala samovraždu. Najprv som sa však musela uistiť, či to myslí vážne a či som dobre počula a sledovala som jeho vážny profil. Sledoval cestu, no nie sústredene, niekedy sa zamračil a niekedy iba prižmúril oči, akoby chcel celú premávku pochovať. Videla som aj, že sa kontroluje, aby nenasadil nahnevaný výraz. Odrazu sa na mňa otočil spýtavým pohľadom.

„Pôjdeš?" Znova som iba prikývla. „Chodím o siedmej ráno, ale ak je to skoro, kľudne môžme ísť neskôr."

„Sedem je fajn,"usmiala som sa a čakala som, že sa usmeje aspoň trošku alebo že len skriví pery, ale mal ich tak krásne rovné a plné, že som ho chcela za to kusnuť.